Blíži sa storočnica vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky
Slovenské správy, Udalosti, Vlastiveda

Blíži sa storočnica vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky

Pred deväťdesiatimi deviatimi rokmi, 28. októbra 1918 bola vyhlásená nezávislosť prvej Česko-Slovenskej republiky. Slováci sa aj vďaka tomu postupne vymanili spod maďarskej nadvlády. Paradoxom dejín však bolo, že sa dostali pod správu pražského centralizmu, ktorý odmietal plniť zmluvy hovoriace o autonómii Slovenska. Dejinný vývoj potvrdil, že napriek viacerým negatívam, existencia spoločného štátu Slovákov a Čechov viedla postupne cez rôzne spoločenské zriadenia až k vzniku dvoch samostatných republík, pričom obe sú dnes úspešné.

Po tom ako sa rakúsko-uhorská monarchia po 1. svetovej vojne ocitla na strane porazených, nastal jej rozpad a nasledoval vznik nových štátov. Na jej predvojnovom území vzniklo okrem iných nových štátnych útvarov aj Česko-Slovensko.

Nezávislosť Česko-Slovenska vyhlásil päťčlenný Národný výbor v Prahe 28. októbra 1918. Treba dodať, že zakladatelia štátu, ktorí vyvíjali snahy o jeho vznik už počas vojny, boli vtedy v zahraničí. Štefánik a Masaryk riešili aj naďalej diplomatické záležitosti v spoločnom záujme. Až do nečakanej tragickej smrti slovenského velikána Milana Rastislava Štefánika.

Vyhlásenie republiky ako významný štátoprávny počin sa formálne aj právne opieralo o dva významné dokumenty: Ohlas k národu pre ľud československý (dokument deklaroval utvorenie československého štátu a prevzatie celej správy v ňom do rúk Národného výboru) a Zákon o zriadení samostatného československého štátu, ktorý sa stal aj jeho prvým zákonom. Bol publikovaný v zbierke zákonov ako zák. č. 11/1918 Zb. z. a n. a je tiež nazývaný recepčná norma.

Na základe oboch dokumentov sa Národný výbor stal vedúcim orgánom politického hnutia v novom štáte a do 13. novembra 1918 aj najvyšším zákonodarným a výkonným orgánom. V tom období vydal 17 zákonov a 23 nariadení. Čo sa týka výkonnej právomoci Národného výboru, tú malo predsedníctvo zložené z Karla Kramářa, Václava Klofáča, Antonína Švehlu a Františka Soukupa.

Na Slovensku vtedy bola podstatne zložitejšia situácia, ktorej príčiny spočívali v celkovom politickom a národnostnom stave v bývalom Uhorsku. Dňa 30. októbra 1918 sa v Martine uskutočnilo zhromaždenie národne orientovaných osobností, výsledkom ktorého bolo prijatie Deklarácie slovenského národa, známej aj ako Martinská deklarácia. Štátoprávny význam deklarácie spočíval najmä v odmietnutí práva uhorskej vlády a uhorských zastupiteľských zborov vyjadrovať sa v mene slovenského národa. Taktiež požadovala pre slovenský národ sebaurčovacie právo až po úplnú nezávislosť. V Martine sa už vtedy preberala aj autonómia Slovenska. Väčšina zúčastnených mala názor, že Slovensko sa v budúcnosti má a bude spravovať samo. V tej dobe však bolo realitou, že Slovensko nebolo schopné okamžite zorganizovať samostatnú správu štátu.

Česko-Slovenský štát bol formálne uznaný podpisom mierových dohôd vo Versailles v roku 1919, ako aj konečným stanovením hraníc s Maďarskom v Trianone v roku 1920.

Po vzniku Česko-Slovenska sa postavenie Slovákov zmenilo k lepšiemu, ale otázka sebaurčenia ostala nevyriešená. V tom období sa Slovensko ešte veľmi aktívne nezapájalo do ústavného vývoja v novom štáte. Na Slovensku v tom období vykonával správu minister s plnou mocou (Vavro Šrobár), ktorého funkciu ustanovoval zákon č. 64/1918 Zb. z. a n. o mimoriadnych a prechodných ustanoveniach na Slovensku. Zákon bol dočasný a nahradila ho Ústavná listina Československej republiky, ktorá bola Národným zhromaždením prijatá 29. februára 1920 a platila od 6. marca 1920.

Vznik Česko-Slovenska bol významným historickým medzníkom v štátnom vývoji Slovákov a Čechov. Lenže v dôsledku manipulácie o fiktívnej existencii jednotného československého národa, pražskí centralisti nikdy počas existencie prvej Česko-Slovenskej republiky neuznali existenciu samostatného slovenského národa. V dôsledku toho sa vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi v štátoprávnej rovine neriešili, aj keď nárast napätia, ktorý bol dôsledkom takej politiky, bol očividný. O nespokojnosti s tým, že Slovensko bolo len akýmsi doplnkom českej štátnosti, svedčili aj neutíchajúce a oprávnené požiadavky na uzákonenie autonómie pre Slovensko z domácej politickej scény, ale aj zo zahraničia.

Viedlo to napokon k tomu, že Ústavný zákon zo dňa 22. novembra 1938 o autonómii Slovenskej krajiny, bol prijatý 19. novembra 1938 Národným zhromaždením Republiky československej, a bol vydaný v Zbierke zákonov 22. novembra 1938 pod č. 299/1938 zb.. Po prijatí tohto zákona sa názov česko-slovenského štátu zmenil z pôvodného názvu Československá republika, resp. Republika Československá na Česko-Slovenská republika.

Karikatúra zdroj: Bielo-čierne Slovensko

(iri)

28. októbra 2017
Kalendár
január 2018
Po Ut St Št Pi So Ne
« dec    
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031  
Počasie

img

O nás

Email : info@narodnenoviny.sk
Adresa :
BUM Media spol. s r.o.
Šamorínska 10
821 06 Bratislava

Kontakt

Národné noviny