František Kovár: Keď vidím nespravodlivosť, stávam sa rebelom

František Kovár: Keď vidím nespravodlivosť, stávam sa rebelom

K slovu, ktoré je základom herectva, mal František Kovár blízko už ako malý chlapec, pretože od útleho detstva pôsobil v rozhlase. Skvelý herec s úžasným hlasom a ľubozvučnou slovenčinou sa  na vysokú školu dostal bez maturity, pretože bola možná výnimka na umeleckých školách. Navštevoval divadlo, ktoré viedol Gustáv Valach. Chodila tam aj Viera Richterová, manželka Emila Horvátha, ktorá mu pošepla, že sa o ňom Valach vyjadril ako o veľkom talente a poslala ho na skúšky. Tie František Kovár urobil a v šestnástich už bol prvák na VŠMU. Školu ukončil v roku 1967 a v SND účinkuje päťdesiatu prvú sezónu.

Na svoj prvý honorár si spomínate?

Moja mama mi odkladala honoráre a ako sedemročný som si kúpil z nasporených peňazí svoj prvý fotoaparát. Fotil som petrolejové lampy – elektrina ešte nebola – na Fazuľovej ulici v Bratislave.

Sedemročné dieťa – očakávalo by sa, že ste si kúpili inú hračku ako fotoaparát

V detstve  som sníval o vláčiku a koľajniciach, ktoré som však nikdy nedostal. Napokon som  si ho kúpil ako dospelý, keď som  nastúpil do divadla v Nitre a z prvej dospeláckej výplaty som si kúpil rušeň a koľajnice. Postupne som si dokupoval ďalšie koľajnice, vozne, slávnostne som to poskladal a celý nadšený som zavolal mojich dvoch synov, aby som im to ukázal. Prišli, pozreli sa a vôbec ich to nezaujalo, pretože už boli iné, interaktívne, modernejšie hračky. Dodnes však ten vláčik mám a hrávam sa s ním s vnúčatami, mám ich štyri –  tri vnučky a jedného vnuka.

Päťdesiata prvá sezóna v divadle – čím je pre vás výnimočná?

Novým riaditeľom, ktorým sa stal  Miško Vajdička. To, čo bolo doteraz bolo zaujímavé v tom, že Roman Polák priniesol víziu, ktorá sa naplnila, máme takmer stále vypredané. Verím, že v tom budeme pokračovať aj pod novým umeleckým šéfom.

Diváci si vás môžu vychutnať aj v seriáli, ktorý sa nedávno začal vysielať, vraj bude mať štyridsať dielov – ako ste prijímali ponuku do takého veľkého projektu?

Točí sa to výborne, viem, kedy idem na pľac ja, takže sa to dá zladiť so všetkým, čo robím.

Postava vyzerá byť dosť záporná…

Mimoriadne záporná, človek, ktorý poťahuje nitky nevyberaným spôsobom…uvidíme.

Nebojíte sa potom ísť do obchodu, že vám nič nepredajú?

Nie, myslím si, že ľudia už rozdeľujú čo je v televízii a čo je naozaj, ale raz som hral vraha a kolegyne mi  hovorili, že sa ma báli.

Ste stále so svojou jedinou manželkou Dankou – recept na šťastné manželstvo?

Neviem, či je to recept, ale obrovská tolerancia. Ráno  o ôsmej som odchádzal do rozhlasu a vracal som  sa o tretej v noci – medzitým divadlo, dabing či televízia. Manželka sama s dvoma synmi, ale vyzerá to tak, že sa máme stále radi a máme spoločné záujmy, stále sa máme o čom rozprávať. Vážim  si Dankinu obeť, nemala to so mnou ľahké. Často musela veci riešiť bezo mňa. Väčšinou, keď som odišiel na zájazd, obyčajne chlapci ochoreli, našťastie manželka, všeobecná lekárka, to bravúrne zvládla.

Stretli sme sa, keď sa konala premiéra diela prebásneného Ľubomírom Feldekom s názvom Vaudeville Mandeville, v hlavnej a jedinej úlohe s vami. Pán Feldek to uviedol slovami – premiéra a zároveň prvá skúška. Ako vnímate podobné predstavenia?

V prvom rade je to mimoriadne vtipný text, takže veľmi rád sa zúčastním podobných autentických večerov, ktoré prinášajú prirodzený tok medzi účinkujúcim a divákmi.

Text je aj o tom, ako cnosť nevoňala nikomu, tak sa zmenili zákony, ako všetci od najchudobnejších po najbohatších klamali, okrádali sa navzájom, teda prebásnenie je vysoko aktuálne aj dnes. Prečo?

Ľudstvom sa ako niť tiahnu jeho vlastnosti, ktoré sa nemenia. Keby sa menili, nerozumeli by sme Shakespearovi ani iným velikánom. Ale geneticky si všetko dovzdávame z generácie na generáciu, žiaľ, nič s tým neurobíme ani my, ani naše deti či vnúčatá. Dôležité je „umravniť“ veci, ktoré presahujú hranice, a to, že my žijeme v slobodnom štáte, je veľká devíza. Humor je najlepší lekár a dokáže nás oslobodiť, aby sme nad všetkým, čo život prináša nenariekali.

Pôsobíte veľmi optimisticky a sviežo, no predsa – dokáže aj vás niečo vyhodiť z rytmu?

Áno, keď vidím nespravodlivosť, ktorá sa pácha na ľuďoch, vtedy sa stávam rebelom, dotýka sa ma to a búrim sa.

Ako vyzerá vzbura v podaní Františka Kovára?

Ak to vidím v televízore, som ochotný sa s ním pohádať, nakričať naň. Ale ak môžem zasiahnuť priamo, zasiahnem.

(olv)

Foto: Anna Olvecká pre NN