Mária Kráľovičová: Verím ľuďom, mám na nich šťastie

Mária Kráľovičová: Verím ľuďom, mám na nich šťastie

Herectvo je vraj náhoda.  Žijete na dedine a k profesionálnemu divadlu je ďaleko… Bola holičkou, predavačkou, úradníčkou. Napokon je stále vynikajúcou herečkou a skvele vyzerajúcou dámou. Mária Kráľovičová.

Všetky tieto zamestnania ste ,,stihli“ v mladom veku. Prišiel však inzerát, v ktorom hľadali herečky…

Prihlásila som sa a prijali ma. Takto som sa dostala k herectvu. Viete, pre mladých ľudí je svet gombička. Spýtate sa: Slečna, viete hrať na klavíri? A odpoviem vám: Viem, hoci som to ešte neskúšala. Neskôr som sa rozhodla pre konzervatórium, pretože mladosť môže pominúť a budúcnosť treba mať.  Po troch mesiacoch ma prijali do Slovenského národného divadla – je to už neuveriteľných sedemdesiattri rokov, čo v ňom pôsobím. Dlhá cesta, však?

Bohatá herecká kariéra ale vy pochádzate aj z ,,bohatej“ rodiny.

Áno, som z bohatej rodiny na deti.  Bolo nás päť a s rodičmi a starou mamou sme bývali v jednej izbe. Takže v detstve som sa naučila tolerancii. Detstvo nosíte v sebe celý život. Človek je veľmi dlho dieťaťom. Ja som bola do sedemdesiatich dvoch rokov, lebo som mala ešte matku. A každý kto má ešte rodičov, je stále dieťaťom.

Chvalabohu ste stále vo výbornej kondícii a so závideniahodnou postavou.

Ááá, že nie som ,,piekno tlustá“? Nestarám sa zvlášť o seba. Mám to zrejme v génoch. Som optimistka, nie matematička, nerátam roky. Niektoré herečky zrejme áno, nemám s tým problémy.  Mám ešte ,,plnú nádrž“. V divadle chodím po schodoch až na piate poschodie. Výťahy nepoužívam. Päť ,,štokov“ mi nič nerobí, starej babe. Nechce sa mi ísť do krematória. Bolo mi ma škoda, či nie? Mám rada prechádzky, veď aj za muža som mala Procházku. Do školy som chodila päť kilometrov. Tam aj späť. A ďalšie tri roky denne aj dva krát päť kilometrov z rodných Čárov na vlak do Šaštína. S nošou.

Ženy si dokážu svoj život aj naplánovať…

Som fatalista, a čo nám dali sudičky do kolísky, to beriem. Chcem sa samozrejme aj páčiť. Rada žijem ako žena. Túžila som mať dve deti. Najskôr syna, potom dcéru. Aj ich mám. My sme boli štyri dievčatá a jeden chlapec. Závidela som kamarátkam, ktoré mali starších bratov. Sny sa mi ale doteraz plnia.

V medzinárodnej ankete divadelných osobností ste sa umiestnili v prvej stovke hviezd storočia. Stvárnili ste množstvo rolí, ale najpopulárnejšou ste sa stali v Sládkovičovej Maríne…

Rada si spomínam na Dostojevského, Čechovove hry, na všetky Ofélie, Júlie, ale aj na postavu Marelyn Monroe. Marína však bola prvou inscenáciou a kritici potvrdili, že išlo o najlepšiu a vrcholovú inscenáciu dvadsiateho storočia.  A vždy som rada čítala. Mám obrovskú knižnicu. Keď sa dívam na tie knihy, tak mi je ľúto a pýtam sa sama seba, či ich stihnem prečítať, pretože musím aj spať. Milujem spánok. Dokážem byť v posteli štyridsaťosem hodín.

Máte aj sny?

Sny sa mi doteraz plnia. Mám aj ďalšie. Som však veľmi poverčivá a preto ich neprezrádzam, potom sa nesplnia. Verím ľudom, mám na nich šťastie. Vážim si múdrych ľudí. Ľudí, s ktorými je o čom hovoriť.  Kamarátila som sa celý život so slovenskou bohémou, bola to duchovná elita, ktorá mi dala veľmi veľa. Matuška, Mináč, Mňačko, Ondrejov, Miro Válek, Zuzka Zguriška, Margitka Figuli, Hanka Zelinová…Prijali ma za svoju. Taká ,,šrácka“ prišla medzi ľudí, o ktorých sa učila v čítankách a vzali ju medzi seba. Za to im veľmi ďakujem. Človek dostal všetko zadarmo. Dostal život, stromy, deti, tak by si to mal vážiť. A za život, ktorý žijem som si zodpovedná. Za všetko.

Plesová sezóna je v plnom prúde a samozrejme opäť bude aj Bál Záhorákú. Príde sa zabaviť aj čestná richtárka?

Tohto roku mám v deň plesu predstavenie vo svojom domovskom národnom divadle, takže plesanie vynechám.  Ale vrelo odporúčam- záhorácky bál býval vždy vychytený pre svojskú atmosféru, pohostinnosť aj bohaté tomboly. A samozrejme dobrú zábavu. Len mi je ľúto za sálou PKO, kde sa náš ples konal desiatky rokov, že ju tak trestuhodne zrovnali so zemou.

Čaká vás sedemdesiata tretia divadelná sezóna, na čo sa v nej tešíte?

Asi, že si konečne aj oddýchnem. Lebo ten minulý rok bol mimoriadne hektický s oslavami mojej deväťdesiatky, povinnosťami v divadle,  televíznymi i rozhlasovými vystúpeniami, krstením kníh a výstav kamarátom, recitačnými večerami a ďalšími aktivitami. Teším sa, že si raz konečne aj užijem, čo som urobila. Napríklad by som chcela počuť detektívku Vražda na Níle Agathy Christie, ktorú premiérovali  v rozhlase na druhý sviatok vianočný, ale to som práve hrala v SND Bačovu ženu. Teším sa aj na práve začínajúcu druhú sériu show  Zem spieva, som v nej totiž patrónkou až troch vynikajúcich záhoráckych súborov. Mám pripravených kopec nových kníh a otvorenú náruč priateľom. A nedočkavo čakám, až sa nad nami opäť rozsvietia jarné reflektory.

(jma)

Foto: Jozef Martiš pre NN