Matej Tóth: Rodina je pre mňa motivácia a sila

Matej Tóth: Rodina je pre mňa motivácia a sila

Vynikajúci slovenský chodec, olympijský víťaz, po úspešnom dokazovaní neviny pri nezrovnalosti v biologickom pase, je opäť na súťažnom štarte. Cíti sa dobre a verí, že s radosťou zo súťaženia prídu aj ďalšie úspechy. Matej Tóth.

Boli ste krstným otcom nového albumu Sama Tomečka, aký je váš vzťah k hudbe ?

Veľmi pozitívny, takmer stále mi robí spoločnosť, či už na ceste autom alebo doma. Nie som ten hypermoderný mladík, ktorý počúva tuc, tuc tuc…ale mám rád, keď je v hudbe myšlienka, pekné slová.

Ale ešte silnejší je vzťah k športu. Pochádzate z Nitry, kde však bol vždy silný hokej a futbal, ako ste sa teda dostali k chôdzi?

Chodil som na základnú školu, kde bola aj atletická trieda. Môj prvý tréner Peter Mečiar bol atletický fanatik a vštepil mi lásku k športu. Skúšali sme všetky disciplíny, mal som rád vytrvalosť. Po niekoľkých mesiacoch som zistil, že chôdza je krásna a sníval som len o nej.

Chôdza je náročná nielen fyzicky ale zrejme si vyžaduje aj silnú psychiku.

Nejde to tak rýchlo, že po pol roku ,,dáte“ päťdesiatku. Vyžaduje si skúsenosti, trpezlivosť….Postupne je človek aj psychicky silnejší. Som rád, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma podporujú a dávajú mi mentálnu silu. Všetko je o cviku, a keď ste dobre aj mentálne pripravený, tak zvládnete všetko.

Päťdesiat kilometrov je dlhá trať, trvá viac ako tri a pol hodiny, vnímate aj okolie?

Na pretekoch sa snažím koncentrovať na svoj výkon. Nepatrím však medzi tých, ktorí majú klapky na očiach. Na tréningu, kde sa nemusím až tak sústrediť je veľa času a zažívam kolízne, kritické i vtipné situácie. V Tatrách som to už neraz ,,otočil“ kvôli medveďovi alebo vlkovi. Pekné spomienky…

Doma máte tri krásne ženy, manželku, dve dcérky. Má čas vrcholový športovec občas doma aj niečo pomôcť. Vás asi najradšej posielajú po nákupy…ste raz dva doma.

Skôr tie ,,kutilské“ práce, opraviť, vyvŕtať, v záhrade niečo porobiť, ale aj včera som povysával, pobehal celý dom, takže mám odrobené na niekoľko týždňov…Manželka to nemá ľahké, chodievam na preteky, sústredenia, často je doma sama. Väčšina prác je na nej, preto sa snažím pomáhať.

Dá sa zrátať koľko kilometrov ste už prešli?

Presne, pretože mám tréningové denníky, viem koľko som každý rok trénoval. Potom už nie je problém to zrátať. Viem, že keď som dosiahol triumf na olympiáde, tak to bolo 91 000 kilometrov. Nasledovalo ďalšie obdobie, aj keď poznačené výpadkami a teraz je tých kilometrov 96 tisíc.

Takže tretie kolo okolo zemegule. To si ale vyžaduje nemalú ,,spotrebu“ tenisiek…

Aj tie mám zrátané, aj keď nie až tak presne, ale okolo desať párov ročne. Takže tých 200 párov už padlo?

Kto vás dokáže najviac posilniť?

Jednoznačne rodina. Je pre mňa motivácia, sila, a aj nedávno v tých zlých chvíľach sa potvrdilo, že stojí pri mne. Či som olympijský víťaz alebo obvinený z dopingu, stále je pri mne a dodáva mi obrovské množstvo energie.

Ak by ste sa rozhodli napísať autobiografiu, zrejme novinára k tomu nebudete potrebovať, keďže ste vyštudovali žurnalistiku.

Prezradím, že kniha je veľmi blízko k realizácii. Písanie som odkladal, že snáď až po kariére. Ale prípad, ktorý sa mi stal ukázal, že je o čom písať. Tvoríme obsah, či bude dostatočne zaujímavý, uvidíme…

(jma)

Foto: Jozef Martiš pre NN