Najchýrnejší slovenský zbojník očami básnika

Najchýrnejší slovenský zbojník očami básnika

V 16., 17. a 18. storočí nebolo zbojníctvo v našich končinách, ale ani inde v Európe ničím výnimočným. Robin Hood, William Tell, Jan Sladký Kozina, Juraj Jánošík sú legendy. Nepopierame, že existovali, ale vieme, že im „prischlo“ mnoho romantického. A možno práve preto nás fascinujú.

Boli ich desiatky, o ktorých sa však nespievali piesne, neskladali básne, nerozprávali sa povesti… Prečo sa stal legendou život jediného zbojníka – Juraja Jánošíka? Jednoznačne na to môžeme povedať takto: „Jánošík nebral bohatým pre seba.“ Všetko rozdával chudobným ľuďom, predmety, ktoré nepotreboval, skryl pre ďalších, ktorí budú bojovať za slobodu národa. Poklad, ktorý skryl, sa doposiaľ nenašiel.

O zbojníkovi Jurkovi ako o národnom hrdinovi sa začalo hovoriť približne o sto rokov po jeho smrti.  Do širšieho povedomia sa Jánošíkovo meno dostalo zásluhou štúrovskej generácie národných buditeľov. Prvý záznam o legende spísal v roku 1831 Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Za vzor si ho vybral tiež Janko Kráľ či Ján Botto v básni Smrť Jánošíkova. Zobrazil ho ako junáka slobody. Neopisuje jeho hrdinské skutky, ale vyjadruje svoje city, ťažký osud poddaných, bezradnosť a odvahu slovenského národa.  Je to svojrázny romantický epos, ktorý sleduje osud zbojníka a súčasne nastoľuje aktuálne sociálne a politické otázky slovenského národa.

Vatra slabne, až zhasne. Svitá, no Jánošík neprichádza.  „Jánošík lapený! – Šuhajci, dobrú noc!“ Zahučali hory, zahučali doly – zanôtili chlapci: „Boli časy, boli! Boli časy, boli, ale sa minuli – po maličkej chvíli minieme sa i my! Keď sa my minieme, minie sa krajina, akoby odlomil vŕštek z rozmarína; keď sa my minieme, minie sa celý svet, akoby odpadol z červenej ruže kvet.“

Básnik burcuje, vyjadruje odpor voči feudalizmu a proti nadvláde pánov: „Veď sme my tiež tak ako vy zhodili biedy jarmo prekliate, poddanstva striasli okovy…“ Obhajuje ľud a verí v slobodu národa. Zároveň sa oň bojí: „Oj, ľud biedny, oj, ľud môj! Ktože ťa zastane? Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane, zostaneš s ním…“ Verí však v  odplatu: „No príde i prísť musí ten bohatier boží,/čo zákon pošliapaný na oltár vyloží,/no príde i prísť musí ten veľký deň súdu – /a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu!“. Jánošík –bojovník za slobodu, je hrdý, smelý, mocný, miluje slobodu. Nenávisť k pánom netají: „Oj , ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali! Brať život! Skadiaľ to právo? – či ste ho vy dali?!“

V žalári si uvedomuje neslobodu, uvažuje o voľnosti. Svitá na deň pre jeho smrť. Verí však, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti. Jánošík sa ospravedlňuje za svoje činy, ale všetko robil iba preto, že nezniesol útlak poddaných. „Zvonia na deň – mne na noc. Oj, srdce, nežiali: My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!“. V závere svojho diela Ján  Botto  vyjadruje nádej na budúcu slobodu: „Zaznie pieseň oslávenia, rozlejú sa zemou zore; svet zlý padne na kolená – a národ náš vstane hore!“

Ak by sme si mali Jánošíka pre niečo vážiť aj dnes, tak najmä pre jeho statočnosť: ani na mučidlách neprezradil svojich druhov či prepojenie na povstalcov. Pravda, keby hrdina Juraj Jánošík žil v súčasnosti, asi by bol podľa dnešných normatívov medzinárodne hľadaným zločincom.

(ebu)

Foto zdroj: http://slovakia.travel/pamaetnik-juraja-janosika-terchova