Naše utajované dejiny
Vlastiveda

Naše utajované dejiny

Čo bola Biela légia

 Biela légia bola antikomunistická kresťanská organizácia pôsobiaca v rámci povojnového Československa na území Slovenska v rokoch 1947 až 1951. Činnosť smerom k Slovensku vyvíjala aj z Rakúska. V duchu protikomunistického odboja bolo jej cieľom informovať širokú verejnosť aj zahraničie o terore komunistického systému. Okrem protikomunistických aktivít doma aj v zahraničí sa venovala pomoci pri úteku ľudí z Československa do slobodného sveta. V období máj 1950 až júl 1953 vysielala z Rakúska rozhlasové spravodajstvo.

V rámci likvidácie činnosti Bielej légie komunistickou mocou, najlepšie zdokumentovaný je proces s Albertom Púčikom, Antonom Tunegom a Eduardom Tesárom. Patrí k najdôležitejším politickým procesom na Slovensku a v celom bývalom Česko-Slovensku. Dokumentuje to počet troch vykonaných trestov smrti, 62 obžalovaných a 48 odsúdených osôb. V čase medzinárodnej i domácej ofenzívy komunizmu sa od jesene 1947 v spojení s J. Vicenom usilovali vytvoriť sieť, ktorá by získavala spravodajské poznatky a tým pomohla odhaliť skutočné zámery a praktiky komunistickej strany. Nešlo o spravodajstvo kvôli materiálnym výhodám za peniaze, ale z idealizmu. Odbojová činnosť síce bola v rozpore so zákonmi platnými vo vtedajšom Československu, no ako každému odboju, i tomuto išlo o zmenu existujúceho stavu, ktorému účelovo slúžili zákony.

Spoločné osudy Púčika, Tunegu a Tesára sa začali písať v Trenčíne. Všetkých spojilo trenčianske gymnázium a puto sa utužilo v Bratislave, kam odišli na vysokoškolské štúdiá. Všetko zdramatizovala vojna. Tunega s Púčikom ako vysokoškoláci navštevovali krátky spravodajský kurz, ktorý organizovala Hlinkova mládež, no nešlo o exponentov Slovenského štátu a jeho režimu. Boli to mladí ľudia, ktorí uvažovali a konali spontánne. Nastal mier, no čoskoro sa ukázalo, že v nových pomeroch je najrozhodujúcejšou politickou silou komunistická strana, hoci na Slovensku menšinová, za ktorou stála Moskva. Zosilnel tlak na katolícku cirkev a neriešená ostala aj slovenská otázka. Dušou nespokojencov bol Štefan Chalmovský z Topoľčian, ku ktorému sa Púčik s Tunegom pridali. Išlo o zárodok protikomunistického odboja. Je dôležité, že v jednom letáku sa jednoznačne postavili za demokraciu a rovnako proti nacizmu i proti komunizmu.

Po likvidácii Chalmovského skupiny orgánmi Štátnej bezpečnosti Tunega unikal pred zatknutím tak, že sa ukrýval. Púčik zvážil svoju perspektívu a rozhodol sa v novembri 1947 odísť do exilu. V americkej okupačnej zóne Rakúska sa spojil s aktívnou skupinou, ktorá pracovala vo Viedni na čele s Jozefom Mikulom a Jozefom Vicenom. Vicen a Mikula začali organizovať systematickejšiu spravodajskú prácu, namierenú proti prichádzajúcemu komunizmu. Pritom postupne nachádzali podporu u americkej vojenskej spravodajskej služby.

Púčik sa podujal na veľmi riskantné cesty. Celkom šesťkrát sa preplavil na gumovom člne cez hraničnú rieku Moravu, ktorá už vtedy bola prísne strážená. Na Slovensko prinášal rôzne odkazy a kontaktoval ľudí, ktorí by mohli prichádzať do úvahy pri budovaní protikomunistickej agentúrnej siete. Zo Slovenska odnášal okrem odkazov aj informácie, ktoré podľa neho mohli mať spravodajskú hodnotu. Zisťoval náladu medzi obyvateľstvom a situáciu v komunistickej strane. Púčik sa kontaktoval s Tunegom, no s Tesárom sa ani raz nestretol. Tesár pracoval v Bratislave na pasovom oddelení povereníctva vnútra. Tunega u neho najprv sondoval možnosť dostať sa do zahraničia. Neskôr sa od neho dozvedel nejaké informácie o organizácii povereníctva vnútra, o pasoch, ktoré boli vydané pre komunistických agentov na falošné mená.

Pri jednej z Púčikových ciest cez hranicu sa vojenské obranné spravodajstvo (OBZ) od svojich informátorov dozvedelo, že chodieva na Slovensko a že sa zvykne schovávať v dome rodiny Brúderovcov vo Vajnoroch. Poslali tam svojho agenta Jána Divinca, ktorého zhodou okolností Púčik poznal z čias svojich štúdií v Trenčíne. Divinec využil známosť s Púčikom a predstieral, že s ním chce spolupracovať. Púčik mu dôveroval, a tak sa čoraz viac začal zamotávať do sietí OBZ.

Ešte začiatkom januára 1949 sa Púčik chcel dostať cez rieku Moravu do Rakúska, no stav rieky to nedovoľoval. Púčika zatkli vo Vajnoroch 4. januára 1949. Krátko na to 7. januára nasledovalo zaistenie Tunegu a dva dni po ňom aj Tesára. Dostať sa v tom čase do rúk vyšetrovateľom ŠtB znamenalo podstúpiť fyzické a psychické týranie. Situácia bola o to horšia, že na jar 1949 sa zostrila línia komunistickej strany, čo veštilo tvrdý postup. Senát Štátneho súdu v Bratislave pod predsedníctvom Ladislava Breuera 21. mája 1949 všetkých troch odsúdil na doživotné väzenie, no tým to neskončilo.

Prokurátor Anton Rašla sa proti rozsudku odvolal a vec sa dostala na najvyšší súd. Vybavovala sa však aj „neviditeľnou“ straníckou linkou. Bezpečnostná päťka KV KSS v Bratislave žiadala zmenu rozsudkov z doživotia na smrť. Bezpečnostná komisia ÚV KSČ tejto žiadosti 18. júla 1950 vyhovela. Preto najvyšší súd pod predsedníctvom Eugena Wagnera 16. septembra 1950 zmenil rozsudok bratislavského štátneho súdu. Pre tú dobu bolo príznačné, že odsúdených na odvolacie konanie nepozvali. Dozvedeli sa o tom v leopoldovskom väzení od iných odsúdených, ktorí sa vrátili z odvolávacieho pojednávania v Prahe. Púčik napísal 17. septembra 1950 svojim rodičom:„Všetky sny a túžby sa rozplynuli dnešným dňom, keď som sa dozvedel túto správu. Čo môžem robiť? Spoliehať sa na vôľu Božiu a čakať, ako Ona rozhodne.“ Poslednou možnosťou zachrániť si životy bola amnestia komunistického prezidenta ČSR K. Gottwalda. Ten však milosť neudelil.

Po určení termínu popravy na 20. február 1951 sa najbližší príbuzní prišli rozlúčiť. Deň pred popravou všetkých troch v leopoldovskej väznici ostrihali dohola a eskortovali do Bratislavy. Atmosféru pred popravou zachytáva svedectvo príbuzných A. Púčika: Alberta do návštevnej miestnosti priviedla dozorkyňa. Bol pokojný, zmierený. Do poslednej žiadosti odsúdeného na smrť napísal, že chce byť pochovaný doma v Motešiciach. Dozorkyňa ho utešuje: Iste vám vyhovejú. „Zbohom a neboj sa,“ povedala mu sestra Veronika, keď sa lúčili navždy. Plakali všetci okrem Alberta. Zamyslene pozrie do okna a s previnilým úsmevom povie: „Tuším padá sneh. Bude mi zima, keď pôjdem na popravu.“ Prosí ešte rodinu, aby ráno dali za neho odslúžiť zádušnú omšu.

Skoro ráno o 4.20 všetkých troch predviedli na nádvorie väznice krajského súdu. Tu ich už čakal predseda senátu P. Korbuly, zástupca štátnej prokuratúry F. Omelka, šéflekár MV NB R. Bezák, zástupca správy väznice J. Polák, zapisovateľ a kat. Sudca Korbuly vyhlásil rozsudok Najvyššieho súdu z roku 1950. Potom odsúdeným oznámil, že ich žiadosti o milosť boli zamietnuté. F. Omelka určil poradie pri výkone trestu smrti povrazom a dal pokyn katovi, aby vykonal rozsudok. Ako prvý bol popravený o 4.25 Eduard Tesár. Za ním o 4.50 nasledoval Anton Tunega. Posledný predstúpil pred kata Albert Púčik. Bolo 5.19. Telesné pozostatky troch popravených pochovali dňa 21. februára 1951 do hrobov vedľa seba na Martinskom cintoríne v Bratislave.

 

Foto zdroj:https://www.vtedy.sk/rok-1989-vojaci-zacali-likvidovat-zeleznu-oponu-pri-devine

(iri)

13. júla 2017

O autorovi

Národné noviny


Kalendár
september 2017
Po Ut St Št Pi So Ne
« aug    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
252627282930  
Počasie
img
O nás

Email : info@narodnenoviny.sk
Adresa :
BUM Media spol. s r.o.
Šamorínska 10
821 06 Bratislava

Kontakt