Ondrej Kandráč: Otec rozhodol, čas mu dal za pravdu
Rozhovory

Ondrej Kandráč: Otec rozhodol, čas mu dal za pravdu

V roku 2004 štvorica muzikantov pod názvom Ľudová hudba Ondreja Kandráča odohrala svoj prvý koncert. Až neskôr sa názov vyprofiloval a zľudovel do dnešnej podoby Kandráčovci. Pôvodnú ľudovú melodiku pretavujú do etno-prevedenia a charakterizuje ich

aj špecifický zvuk tejto hudby, prepletený spontánnymi reakciami publika a nezameniteľné sprievodné slovo šéfa skupiny, huslistu a speváka Ondreja Kandráča.

Ako vnímate obrovský záujem ľudí i médií o značku Kandráčovci?  Máte reláciu v rozhlase, expandovali ste aj na televízne obrazovky… 

Klamal by som, keby som povedal, že sa neteším a čarovnú formulku – vďaka ľuďom za záujem – naozaj nemyslím ako klišé. Sme im vďační za každý lístok, ktorý si kúpia na koncert, za každé kúpené CD a DVD, pretože bez nich by sme mohli hrať niekde maximálne v garáži a boli by sme neznámou kapelou.

Nie je vám ľúto, že vaša životná cesta bola tak trochu predurčená – rodičia folkloristi, odmalička ste hrali a spievali, že ste si vlastne nevyberali povolanie vy, ale priniesol to sám život?

Samozrejme, že som sa aj bránil. Nemal som však na výber. Viac menej tak rozhodol otec – vášnivý folklorista, muzikant, pedagóg. Čas mu dal za pravdu.

Rodičia mali cit, čo sa vo vás skrýva, no aj tak Kandráčovci neprišli k sláve a popularite z večera do rána, trvalo to hádam aj roky… 

Mnohí sa ma pýtajú, aké je to postaviť sa teraz pred plné sály a byť v okruhu zvýšenej mediálnej pozornosti. Nuž, pre mňa sa tento príbeh nezačal zo dňa na deň. Už v deväťdesiatych rokoch sme mali na východe pomerne úspešnú rodinnú kapelu. Otec bol akordeonista, mama spievala a ja s bratom sme hrali na husliach. V tejto zostave sme odohrali desiatky koncertov, a to nielen na východe. Silný dojem mám aj z vtedajšieho  hrania pre už zosnulého pápeža Jána Pavla II. počas jeho návštevy v Prešove v roku 1995.

Čo prišlo ďalej?

Neskôr som hrával v rôznych folklórnych súboroch – Lipa, Sabinovčan, Prešovčan, Šarišan. Vojenčinu som si odkrútil v Bratislave – vo Vojenskom umeleckom súbore, ale aj v Gymniku a v Ekonóme. Keď som začal pracovať ako redaktor v rozhlase v Košiciach, vtedajší šéf Vlado Puchala prišiel s myšlienkou vytvoriť Ľudovú hudbu Ondreja Kandráča. Nasledovali hity,  plné sály a tak nejako sa to postupne prehuplo až do súčasnosti.

Kto vás drží pri zemi, aby sa vám z narastajúcej popularity nezakrútila hlava?

Snažím sa to nejako zvlášť neprežívať, myslím si, že najprirodzenejšie je, keď som so svojimi blízkymi – s manželkou Erikou a s dvoma nádhernými deťmi – sedemročným Ondríkom a päťročnou Emuškou.

Domov ste s rodinou našli v Košiciach, neplánujete sa presunúť bližšie k Bratislave? 

Jedenásť rokov som pracoval v národnostnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Košiciach. To bol dôvod, že sme sa usadili tu. A už sme si zvykli, máme tu výborných priateľov, deti kamarátov a momentálne neuvažujeme nad tým  odísť odtiaľto preč. Cítim sa byť zžitý s týmto prostredím. Som východniar. My, východniari, sme silno emocionálni, vieme sa naplno zabávať i plakať. Prosto, sme už raz takí.

Aký vzťah k vašej muzike má manželka, spievate jej niekedy doma?

Erika je môj najväčší fanúšik. Husle a spev som v mojom prípade využíval iba vtedy, keď som si nebol istý, či si ma zoberie. Ale nie – najkrajšie chvíle s hudbou zažívam, keď spieva malá Emka, Ondrík hrá na husliach, ja na gitare a manželka vezme do rúk triangel. A o hudbe sa  s ňou z času na čas bavím. Našťastie nie je muzikantka, a tak má od toho všetkého prirodzený odstup.

Deti majú zrejme tiež predurčenú životnú dráhu. Očakávate vzbury? 

Isto si vypočujem ich názor – chcem ich usmerniť, nie veci prikazovať. Ak sa rozhodnú vydať sa na umeleckú dráhu, budem rád. Ak nie, nič sa nedeje. Dôležité je, aby z nich boli čestní a šťastní ľudia.

Divákom neuniklo, že ste aj skvelý tanečník, absolvovali ste nejaké kurzy, školy? 

Ale nie, to nie som. Smejem sa, že môžem založiť tanečnú skupinu Arytmia. Ale dušujem sa už nejaký ten rok, že si zaplatím hodiny folklórneho tanca u nejakého skúseného tanečníka. Všetko to, čo v tanci stváram, sú len odpozerané tanečné fragmenty z rôznych súborov, kde som hrával. Možno to niekedy pôsobí aj trochu komicky, chcem to však vyšperkovať.

Vaše spojenie v piesni Sokoly s kapelou IMT Smile bolo odsúdené na úspech, ale predsa len, rátali ste, že by mohlo získať na internete viac ako dva milióny vzhliadnutí?

Nie, nečakal som, že to tak s IMT Smile vypáli. Do spolupráce sme išli opatrne a dohoda bola taká, že ak sa nám to nebude páčiť, celá nahrávka ide do koša. Keď som však počul Ivanov hudobný podklad, vedel som, že toto bude hit. Urobil to geniálne a som rád, že toho môžem byť súčasťou. Celé to naozaj vzniklo bizarne a nečakane. Oslovila nás Wanda Adamik Hrycová, producentka filmu Čiara a zrazu bol hit na svete.

Čo čaká Kandráčovcov ďalej? 

Chystá sa množstvo projektov, väčších i menších, tak verím, že ľudí oslovia a zaujmú. CD sme vydali len nedávno, nechcem teda veľmi tlačiť na pílu. Budem rád, ak sa osobne stretnem aj s vašimi čitateľmi na niektorom z našich koncertov.

(olv)

Foto: Anna Olvecká pre NN

12. januára 2018
Kalendár
január 2018
Po Ut St Št Pi So Ne
« dec    
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031  
Počasie

img

O nás

Email : info@narodnenoviny.sk
Adresa :
BUM Media spol. s r.o.
Šamorínska 10
821 06 Bratislava

Kontakt

Národné noviny