Peter Kuračka: Rodičia by nemali na seba preberať úlohy trénera

Peter Kuračka: Rodičia by nemali na seba preberať úlohy trénera

Tridsať rokov sa aktívne venoval futbalu, najvyššiu slovenskú futbalovú súťaž hral za Zlaté Moravce, Myjavu a Trnavu. Sám bol kedysi v pozícii športujúceho dieťaťa, zažil víťazstvá i prehry, pochvalu aj kritiku. Dnes podporuje športovcov, deti, rodičov a trénerov pri zvládaní stresových situácií v športe a pri efektívnejšej práci s deťmi. Spolupracuje aj so Slovenským paralympijským výborom. Športový psychológ, Ing. Mgr. Peter Kuračka.

S akými problémami za vami najčastejšie prichádzajú rodičia športujúcich detí?

Najčastejší problém je zvládanie stresu, ktorý deti v súvislosti so športom pociťujú, a preto nedokážu podávať také výkony, aké by za normálnych okolností boli schopní podať. Na tréningu je dieťa zväčša výkonné, aktívne, baví ho to, ale keď príde zápas alebo súťaž, zrazu sa dostáva do stresu a tréningové výkony nevie zopakovať. Chyba alebo nevydarený zákrok ho demotivujú a potom sa nemôže sústrediť, prestáva byť aktívne, nemá radosť zo športu. Je teda veľký rozdiel vo výkonnosti pri tréningu a pri zápase. 

Ktoré vekové kategórie u detí sú z hľadiska aktívneho športu najkritickejšie?

Sú to deti vo veku 14 až 15 rokov a mládež vo veku 17 rokov. Súvisí to s vývojovými štádiami a zmenami, ktorými dieťa, resp. mladý človek v danom období prechádza. U dievčat prichádzajú niektoré ťažkosti skôr, ako u chlapcov. Pracujem aj s dvanásťročnými či dokonca s osemročnými deťmi. Čím je vek dieťaťa nižší, tým je oveľa dôležitejšie pracovať s rodičmi a s trénerom ako so samotným dieťaťom. Vplyv z ich strany je veľký a ak má desať- či dvanásťročné dieťa stres pri športe, je veľmi pravdepodobné, že zdrojom napätia je buď tréner, alebo rodič.

Čo s tým?

Samozrejme, rodičia sa usilujú robiť pre svoje dieťa to najlepšie a pomáhať mu, ale niektoré veci, ktoré sa im zdajú ako pomoc, ich dieťa môže vnímať celkom inak. Keď vidia, že dieťa je úspešné a začína vyhrávať zápasy či preteky, často si už predstavujú jeho budúcnosť a na dieťa začínajú, hoci nechtiac, vytvárať tlak. U športovcov mladších ako štrnásť rokov sa snažím pracovať s celým systémom: športovec – tréner – rodič. U starších pracujem väčšinou len so samotným športovcom, najčastejšie formou mentálneho tréningu.

Niektorí rodičia chcú neraz vlastné nesplnené ambície napĺňať prostredníctvom svojho dieťaťa…

Sú aj takí rodičia, ktorí chcú mať zo syna či dcéry úspešného športovca už len preto, že im sa to v mladosti nepodarilo. Často sa však stáva, že rodičia sa snažia pomôcť svojmu dieťaťu napríklad tak, že mu dávajú spätnú väzbu – po zápase ho chvália alebo kritizujú. Ich pomoc v tomto prípade nemusí byť dobre nasmerovaná. Rodičia často preberajú úlohu trénera – dieťa za niečo chvália, za niečo kritizujú, niečo mu vyčítajú, robia závery… Rodič športujúceho dieťaťa by si mal predovšetkým udržať pozíciu rodiča, na čo mnohí zabúdajú. Mal by dieťa podporovať, dávať mu lásku bez ohľadu na výsledok či výkon, mal by byť preňho oporou, pri ktorej môže dieťa ventilovať svoje emócie, zdieľať radosť alebo sa mu vyžalovať zo smútku či hnevu.

Dieťa veľmi citlivo vníma, ako na neúspechy či prehry reagujú rodičia a tréneri. Môže to zanechať na jeho psychike vážnejšie následky?

Dieťa považuje rodičov a trénerov za autority, a tak preberá od nich mnohé z týchto vzorcov. Šport ovplyvňuje celkovú psychiku dieťaťa. Pozitívnych vplyvov je veľa, ale na druhej strane sa dieťa môže stretnúť aj so situáciami, ktoré ho dosť výrazne negatívne ovplyvnia. Nielen prílišná kritika zo strany rodičov či trénera, ale napríklad aj šikanovanie v tíme môže zanechať vážnejšie následky na sebavedomí dieťaťa. S psychikou športovca súvisia aj úrazy. Nehovorí sa o tom a väčšinou sa riešia len fyziologické záležitosti. Často majú však konkrétne zranenia, najmä opakované, psychosomatický pôvod. V takých prípadoch je potrebné pracovať aj s mentálnou oblasťou.

Vy ste ako už aj ako dieťa aktívne hrávali futbal. Ako vaše detské športové obdobie prežívali rodičia?

Rodičia ma do športu netlačili, podporovali ma v tom, aby ma futbal bavil. Priviedol ma k nemu otec. Mama celé roky stála pri mne, v podstate jej bolo jedno, ako zápas dopadne alebo ako ja zahrám. Otec všetko prežíval emotívnejšie. Keď sa mi niečo nepodarilo a potreboval som podporu, dal mi skôr najavo kritiku alebo hnev, a to mi veľmi nepomáhalo. Keď som bol starší, občas to medzi nami aj zaiskrilo a objavili sa konflikty. Dôležité však je, že vždy stál pri mne, podporoval ma a najviac si pamätám jeho slová: „Je jedno, či budeš hrať prvú alebo piatu ligu, dôležité je, aby ťa to bavilo.“

(lbr)

Foto: Lýdia Brabcová pre NN