Soňa Mrázová: Baví ma pozorovať, ako deti myslia a vnímajú svet

Soňa Mrázová: Baví ma pozorovať, ako deti myslia a vnímajú svet

Maľuje abstraktné obrazy, tvorí originálne bábky, hračky, divadelné kostýmy, venuje sa scénografii, interiérovej tvorbe, komornej maľbe na drevo a keramike. Soňa Mrázová je všestrannou umelkyňou. Na Škole umeleckého priemyslu v Kremnici vyštudovala priemyselný dizajn, po jeho skončení pôsobila v Bábkovom divadle v rodnej Nitre. Pri príležitosti blížiaceho sa životného jubilea pripravuje na marec v Galérii Foyer v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka výstavu obrazov a plastík s názvom Ver-i-tas.

Slovo „veritas“ v preklade z latinčiny znamená „pravda“ a zároveň je to značka šijacieho stroja. Prečo ste si pre vašu výstavu zvolili práve takýto názov?

Páči sa mi to slovo, moja tvorba je pravdivá a na šijacom stroji spomínanej značky som začínala tvoriť nielen ja, ale pracovali na ňom aj moji rodičia a starí rodičia. Je v tom teda kus symboliky. Vedome či podvedome sa stopa ručného alebo strojového šitia objavuje v obrazoch a plastikách, ktoré budem na výstave prezentovať. Koncom marca oslávim životné jubileum, vtedy človek začína bilancovať, prehodnocovať a zamýšľať sa nad tým, prečo v živote robí práve to, čo robí a čo ho k tomu vedie.

Divadelné výpravy, scény a kostýmy robíte pre viaceré slovenské divadlá. Môžete spomenúť niekoľko predstavení, pod ktorými ste podpísaná ako scénografka?

Pre Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici som vytvorila scénu a bábky k inscenáciám pre deti Princezná na hrášku a Pinocchio a tiež scénu pre inscenáciu Citová výchova hadej ženy. V prešovskom Divadle Jonáša Záborského som spolupracovala na predstaveniach Podivuhodný skon sedliaka Škorca, Návšteva starej dámy a Snehová kráľovná. Pracovala som aj pre žilinské Mestské divadlo a Bábkové divadlo, Slovenské komorné divadlo v Martine, Divadlo Babadlo v Prešove či pre pezinské Divadlo PIKI.

Ako vyzerá spolupráca v oblasti scénografie?

Pri scénografii nejde o jedného autora, je to kolektívna práca. Ide o špecifický výtvarný priestor, stretávajú sa tu dramatizácia, režisér, herci. Je to o kompromise. Keď človek tvorí niečo pre divadlo a divadelný priestor, má to svoje obmedzenia, ktoré treba rešpektovať. A tie sa týkajú nielen priestoru, ale aj emócií, vzťahov.

Už osem rokov učíte scénografiu deti na súkromnej umeleckej škole Tralaškola v Nitre. Čo vám to dáva?

Vďaka Tralaškole som sa vrátila do svojich školských a študentských čias. Práca s deťmi ma obohacuje, nachádzam v tom čaro. Mám radosť z toho, že im poskytujem možnosť nahliadnuť do umenia, do rôznych foriem a výtvarných spôsobov. Baví ma pozorovať, ako deti myslia a vnímajú svet.

Okrem textilu využívate pri svojej tvorbe aj iné materiály…

Drevo, polystyrén, hlina, rôzne moderné materiály… Priestorové veci sa snažím riešiť z betónu. Sú tu však technologické obmedzenia, ktoré je potrebné rešpektovať a nájsť spôsob, ako s nimi pracovať. V poslednom čase ma fascinuje tvorba nizozemského maliara Hieronyma Boscha, ktorý maľoval pre španielskych vládcov. Prezývajú ho „diabolský maliar“.

Kde sa v najbližšom čase môžeme okrem nitrianskeho Starého divadla stretnúť s vašou tvorbou?

V Galérii Michalský dvor v Bratislave, kde budem v máji vystavovať svoje obrazy – parafrázy v plastike Pabla Picassa a v maľbe Hieronýma Boscha.

(lbr)

Foto: Lýdia Brabcová pre NN