Vladimír FERKO:  Zákon smotany – 1.časť
Čítanie na pokračovanie

Vladimír FERKO: Zákon smotany – 1.časť

Autor: Vladimír Ferko
Zakon smotany

Motto: “Zákonite ako na mlieku vzniká smotana, v ľudskej spoločnosti vzniká spoločenská smotánka. Ich spoločný znak – plesnivieť začínajú vždy zvrchu…” (Vladimír Ferko)

Po celé stáročia je v radoch šľachty zreteľný diferenciačný proces, zjavne každá spoločenská vrstva, stav či trieda má naďalej tendenciu štrukturovať sa, spomedzi rovných sa vždy vyčleňujú – rovnejší, či prví medzi rovnými. V ruskom komunizme či v nemeckom nacizme hierarchicky najvyššie stáli členovia strany s najnižším číslom partajnej legitimácie. Recidívy týchto kritérií sme historicky nedávno zaznamenali v tzv. disidentskom hnutí a pri vzniku politických strán…

V našich zemepisných šírkach sa šľachta vyvinula z vladykov, náčelníkov kmeňov, kmeňových zväzov a popredných príslušníkov ich družín dávno pred vpádom ázijských nomádskych kmeňov, predkov neskorších Uhrov a Maďarov. Veľkomoravskí veľmoži, družiníci, historicky mnoho ráz doložení, sa od ostatného obyvateľstva odlišovali najmä majetkom, postavením, privilégiami a pravdaže – tomu zodpovedajúcou ideológiou.

Po zániku Veľkomoravskej ríše sa šľachta formovala z príslušníkov lúpežných bojových húfov, ktoré po zdrvujúcej porážke na rieke Lech roku  955 museli radikálne zmeniť životný štýl. Ich zlatým časom, keď drancovali šíre priestory až k Atlantiku, definitívne odzvonilo.

Nevieme presne, ako starí „Uhri“ a následný rozvrat Veľkej Moravy zdecimovali rady domácich veľmožov (aj veľmožský dvorec v Ducovom zanikol násilne). Tých, čo prežili zaiste nie idylické časy, postavil pred neodvratnú voľbu. K novej vládnucej dynastii Arpádovcov sa pridali Hunt-Poznanovci, Diviackovci, Stojslav, Ivanka, Levka, Buken, Miko, Pousa a ďalší. Hunt a Poznan opásali neskoršieho kráľa Štefana I. (1 001-1 038) rytierskym mečom pri Hrone, roku 1 001 sa menovite spomínajú v jeho sprievode.

K starej rodovej šľachte neskôr pribúdajú novopečení šľachtici z radov jobagiónov, ktorí získali šľachtické výsady na základe kráľovských privilégií, najmä za vojenské zásluhy. (Belo IV. po bitke na rieke Slanej povýšil do šľachtického stavu všetkých obyvateľov Hrhova, kde našiel dočasný úkryt pred Mongolmi.)

Kým zámienkou prvého mongolského (tatárskeho) vpádu roku 1241 bolo prichýlenie Kuzmánov-Polovcov, nomádske kmene príbuzné Maďarom, druhý (1285) a tretí (1287) vpád sa už konal priamo z iniciatívy uhorského kráľa Ladislava IV. Mongolov-Tatárov povolal, aby mu pomohli v boji proti jeho šľachtickým protivníkom. Spory kráľovského dvora a šľachty, vytrvalo usilujúcej o väčší podiel na moci a väčšie privilégiá, budú poznačovať dejiny Uhorska až do novoveku.

Už počas  panovania Belu IV. prebiehal proces emancipácie bývalých hradných jobagiónov, dvorníkov, prepustencov, hradčanov (suburbanov), servientov, na Spiši aj tzv. Auridatorov. Postupne sa z nich vyvíjala osobitá spoločenská trieda – nižšia šľachta (nobiles). Aj v nej mali Slováci svojich príslušníkov. Z dvanástich zachovaných mien jobagiónov Trenčianskeho hradu z prelomu dvanásteho a trinásteho storočia je osem nesporne slovenských. Uchovali sa i viaceré slovenské mená jobagiónov Zvolenského hradu. V družine veľmožov Matúša Čáka Trenčianskeho nachádzame bratov Omodejovcov, Boleslava Starohorského, Šimona, Mikuláša a Blažeja z rodiny Kyšovcov, Radimiera Zikavského, Petra Petroviča, Ctibora z Čachtíc, Valenta Bojislava, Jána Deržislava, Štefana Čierneho, Berendu, Markoviča, Važeckého, Peteniča, Baduňu, Pavla Čabanku, Michala z Vrbového a Čereda.

V priebehu prvých dvoch storočí druhého tisícročia sa šľachta už v základných rysoch dotvorila aj rozčlenila. Prejavom jej sebavedomia i mocenských ambícií bola Zlatá bula z roku 1 222, ktorá jej zabezpečovala výsadné postavenie v krajine. Šľachta ju razantne uplatňovala a úmerne k tomu narastala jej moc. Nejeden magnát (Omodrej, Matúš Čák Trenčiansky) mali vlastné vojská, razili vlastné peniaze – často falošné a takmer vždy menejhodnotné. Peňazokazectvo bolo po stáročia obľúbeným vedľajším zamestnaním uhorskej šľachty.

Cirkevní hodnostári sa usilovali držať’ krok so svetskými v moci i v nádhere, ktorou sa obklopovali. Muthmer, prepošt Spišskej katedrály, (zomrel roku 1 281) jej zanechal okrem iného také drahocenné rúcho (cappa), za hodnotu ktorého mohli pristaviť ku katedrále druhú vežu. Márnotratnosť vysokého kléru dosiahla také rozmery, že Ostrihomská synoda (r. 1 112) ostro zaútočila proti prepychovým rúcham kňazov zdobených zlatom a drahými kameňmi.

Kráľ Karol Róbert sa snažil obmedzovať moc vysokej šľachty, ktorá dravo rozširovala svoje privilégiá – medzi ne patrilo oslobodenie od platenia novej dane, tzv. komorného zisku (lucrum camerae), ktorej ťarcha dopadla zas na poddaných.

V zámeroch Karola Róberta pokračoval jeho syn Ľudovít I., zvaný Veľký. Jeho dekrét z roku 1 351 proklamujúci zásadu rovnosti všetkých šľachticov (una et aedem nobilitas), postavenie šľachty upevnil. Opätovne potvrdil zlatú bulu Ondreja II. okrem jej štvrtého článku. Ten nahradil ústretovým, celkom opačným ustanovením, podľa ktorého sa šľachtické majetky nesmú ani počas života, ani testamentárnymi odkazmi scudzovať, ale sa dedia vždy v línii celého rodového príbuzenstva. Jedinou výnimkou bola možnosť darovať majetky v prospech kráľa.

Ľudovít II. sa potvrdením, ale i rozšírením výsad odmenil šľachte za vernosť a pomoc pri prestížnom dynastickom zápase o moc. Toto ustanovenie však s nevôľou prijala cirkevná hierarchia, lebo znemožňovalo darovanie majetkov cirkvi, čo bolo až dovtedy značnou položkou v jej príjmoch. Spomínané ustanovenie, neskôr nazývané aviticitný zákon, ovplyvnilo štruktúru šľachtického majetku. Ľudovítov dekrét formálne i právne dotvoril šľachtu na jednotnú vládnucu triedu, ktorá sa len vnútorne členila na vrstvu prelátov, barónov a zemanov. Nižšia šľachta – zemani, predialisti, armalisti, ho tiež právom považovala za svoje víťazstvo.

Stoličná šľachta si neskôr vymohla súdnu autonómiu. Aj temešvársky snem (1 397) rozšíril jej výsady – subsidium, exactio, exacta – čiže mimoriadne dane v čase vojen doľahli celkom na ľud, šľachta sa po prvý raz snemovným uznesením úplne zbavila daňových povinností. Keď Adam František Kollár (1718-1783) právny historik, riaditeľ dvorskej c. k. knižnice vo Viedni, náš slávny terchovský rodák, vydal knihu o pôvode a používaní zákonodarnej moci, v ktorej navrhol zdanenie šľachty a pripomenul právo kráľa disponovať cirkevnými majetkami, uhorská šľachta ho vyhlásila za zradcu (od roku 1 777 bol tiež šľachticom). Jeho spis verejne spálili na bratislavskom námestí.

(Pokračovanie 2. časť zajtra, 4. 4. 2017)

3. apríla 2017
Kalendár
január 2018
Po Ut St Št Pi So Ne
« dec    
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031  
Počasie

img

O nás

Email : info@narodnenoviny.sk
Adresa :
BUM Media spol. s r.o.
Šamorínska 10
821 06 Bratislava

Kontakt

Národné noviny