Výročie kardinála Koloniča zobúdza duchov

Výročie kardinála Koloniča zobúdza duchov

Časť našej širokej verejnosti sa až príliš často dozvedá o mimoriadne významných osobnostiach našich dejín len pri okrúhlych výročiach ich narodenia či smrti. Podobne je to aj v prípade činorodého a spoločensky významného rodáka z Komárna, Leopolda Karola kardinála Koloniča, ktorý zomrel pred tristo desiatimi rokmi. Jeho odkaz poznajú historici, cirkev i veriaci. Paradoxne, pri jeho výročí sa ozvali hlasy z niektorých súčasných maďarských kruhov, že vraj táto osobnosť tým, že prispela v rámci rekatolizácie k oživeniu slovanského písomníctva, poškodila uhorské záujmy, čím myslia záujmy maďarské. Lenže v čase života kardinála Koloniča ešte nijaké čisto maďarské záujmy neexistovali…

(*26. októbra 1631 Komárno – †20. januára 1707 Viedeň) pochádzal zo šľachtickej rodiny chorvátskeho pôvodu, a práve preto jeho meno a životné príbehy nájdeme aj v rôznych chorvátskych prameňoch. Koloničovci boli podľa chorvátskych zdrojov pôvodne chorvátsky šľachtický rod z Kolegradu. Zmienky o ich rode sú už v 13. storočí. Začiatkom 15. storočia Koloničovci pred Turkami odišli z Chorvátska do Rakúska. Koncom 16. storočia prišli do Uhorska, kde roku 1598 získali štátnu príslušnosť. Koloničovci spočiatku bolí podporovateľmi Luterovho učenia, neskôr však stáli na čele rekatolizácie Uhorska. V tomto smere vynikal z celej rodiny práve kardinál Leopold Kolonič, ktorý bol aj ostrihomským arcibiskupom. Pôsobil ako radca a minister cisára Leopolda a vyznamenal sa ako štedrý podporovateľ chudobných a bojovník proti Turkom.

Rodák z Komárna

Leopoldov otec bol veliteľom komárňanskej pevnosti. Na prosbu jeho matky povolal Ferdinand II. do Komárna jezuitov. Malého Leopolda pokrstil sám kardinál Peter Pázmaň. V rodnom Komárne navštevoval jezuitské kolégium. Univerzitné štúdiá absolvoval vo Viedni, kde v roku 1668 ukončil aj teológiu. V roku 1650 bol pasovaný za rytiera Rádu johanitov. V rokoch 1650 až 1657 pôsobil na Malte, kde sa vyznamenal v námornej bitke pri ostrove Kandia.

Ešte pred kňazskou vysviackou ho kráľ Leopold I. vymenoval 24. septembra 1666 za nitrianskeho biskupa. Za kňaza ho vysvätil vo Viedni vacovský biskup František Segedy 25. februára 1668. Biskupské menovanie schválil pápež až 30. apríla 1688. Za biskupa ho vysvätil Anton Pignatelli, viedenský nuncius a neskorší pápež Inocent XII. Keďže zastával mnoho úradov, v Nitrianskej diecéze ho zastupoval nitriansky kanonik lektor Juraj Teneši. Diecézu však nezanedbával, v sprievode dvoch jezuitov ju vizitoval a usiloval sa o náboženskú reformu prostredníctvom rekatolizácie. Staral sa aktívne aj o sociálne povznesenie veriacich v diecéze. Organizačne zabezpečil napríklad aj vojenskú ochranu Nitrianskeho hradu. Potom bol v roku 1670 vymenovaný za biskupa vo Viedenskom Novom Meste.

Významný hodnostár

V roku 1673 bol predsedom komisie mimoriadneho súdu v Bratislave proti protestantom. V r. 1685 bol vymenovaný za rábskeho biskupa, o rok nato za kardinála, v r. 1691 za kaločského arcibiskupa, 14. júla 1695 za ostrihomského arcibiskupa a prímasa Uhorska. Od r. 1672 bol aj predsedom Uhorskej komory, od r. 1692 bol štátnym ministrom a predsedom viedenskej dvorskej komory, od r. 1694 predsedom cisárskej tajnej rady. Povolal jezuitov do Prešova a Bratislavy. Zaslúžil sa o založenie tlačiarne v Trnave, podporoval cirkevné školy, nemocnice a chudobince.

Keď prišli jezuiti v sedemdesiatych rokoch 17. storočia už po druhý raz do Žiliny, ako vykonávateľ testamentu ostrihomského arcibiskupa Msgr. Juraja Szelepcsényiho Pohronca, nariadil žilinskému richtárovi Štefanovi Permayovi, aby každý rok vyplatil jezuitským misionárom v Žiline 200 zlatých. Začali prerábať kostol. Dňa 30. augusta 1678 však celý kostol aj s Novou vežou zhorel a zvony sa roztopili, avšak po požiari bol kostol opravený. Ku kostolu vtedy pristavali kalváriu. V roku 1686 posvätil základný kameň pre hlavný oltár.
V novembri 1685 založili jezuiti v Žiline misiu. Žilinským jezuitom vtedy daroval zo svojich majetkov obce Rosina, Poluvsie, Porúbka, Ilové a Čadca.

Odkaz osobnosti

Uskutočnil aj niektoré reformy vo vnútri cirkvi. Vo svojom pláne na riešenie problémov Uhorska navrhol rad reforiem aj v súdnictve, daňovom systéme, remeslách, obchode a postavení chudobných. Pre odpor uhorskej šľachty sa reformy neuskutočnili, čo vyústilo do stavovského povstania Františka II. Rákociho. Keďže s povstaním nesúhlasil, niektorí maďarskí súčasníci ho neváhajú označovať za spiatočníka.

Lenže pravý dôvod ich nevraživosti je v niečom inom. Kardinál Kolonič totiž z Ríma priviezol mnohé pamiatky písomníctva dokazujúce, že slovanská reč a liturgia tu boli dlho pred príchodom maďarských kmeňov. V rámci svojho pôsobenia ostrihomského kardinála a nitrianskeho arcibiskupa pripomínal tradície kresťanstva na našom území už vtedy, keď niečo také bolo prinajmenšom nevšedné. Na jeho úsilie sa však nezabudlo a je smutný paradox dejín, že nám to pripomínajú práve tí, ktorí ho za to ešte aj dnes odsudzujú, akoby spáchal niečo nemiestne, keď hovoril o tradíciách slovanskej reči a liturgie.

Zomrel pred tristo desiatimi rokmi a hoci skonal vo Viedni, na jeho vlastné želanie ho pochovali „…podľa zvykov mníchov Spoločnosti Ježišovej bez pohrebnej nádhery“ v krypte jezuitského kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave na Františkánskom námestí.

(rak)

Foto zdroj:  https://en.wikipedia.org/wiki/Leopold_Karl_von_Kollonitsch