Divadlo Aréna v Bratislave siahlo v najnovšej hre po Dubčekovi, pointa však chýba, je to nedopovedané

Divadlo Aréna v Bratislave siahlo v najnovšej hre po Dubčekovi, pointa však chýba, je to nedopovedané

Alexander Dubček  je nesporne jednou z mála slovenských osobností 20. storočia, ktorej meno je známe aj v zahraničí. Zrejme práve toto inšpirovalo vedenie divadla Aréna, aby siahlo po Dubčekovi ako po téme divadelnej hry.  Hru s názvom  #dubček napísal na objednávku divadla Viliam Klimáček, ako súčasť tzv. občianskeho cyklu, kam patria aj jeho hry Dr. Gustáv Husák, Komunizmus a Holokaust.  Mimochodom, znamienko # pred názvom hry nazývame „hashtag“ a v dnešnej internetovej pop-kultúre sa používa na označovanie a zvýrazňovanie kľúčových slov či fráz.

Premiéra predstavenia  #dubček sa uskutočnila 18. marca 2018, pričom novinárske predstavenie vo forme generálky prebehlo o deň skôr. Zhodou okolností práve v deň, keď sa v Bratislave, ale aj v ďalších slovenských mestách uskutočnili na námestiach protestné zhromaždenia požadujúce odstúpenie súčasnej koaličnej vlády. A na predstavení sa to odrazilo…

MLADÍ MLADÝM

Hru  #dubček režíroval  mladý český režisér Michal Skočovský,  ktorý sa narodil v Brne a pôsobí    vo viacerých českých divadlách.  Obsadenie hry zvolil takisto  mladé. Matej Marušin, Matúš Kvietik, Juraj Bača, Marián Chalány a Alexandra Palatínusová sú mladí herci, ktorí sa väčšinou narodili po 17. novembri 1989.

Režijnému zámeru predstaviť Dubčeka mladej generácii prostredníctvom mladých hercov boli podriadené kostýmy aj scéna. Na javisku boli len strohé lavice a stoličky, pričom Matej Marušin v úlohe Dubčeka sedel na invalidnom vozíku. Scénu dopĺňalo plátno ako zadná projekcia, na ktoré boli premietané dobové fotografie či ukážky z filmových dokumentov. Okrem Juraja Baču, ktorý hral Husáka a Alexandry Palatínusovej v úlohe komentátorky a „posúvateľky“ deja sa ostatných postáv zhostili Matúš Kvietik a Marián Chalány. Ostatne, kto je kto, divákom napovedali tričká, ktoré si herci symbolicky prezliekali, označené nápisom napríklad #brežnev.

Už od prvých minút hry je zrejmé, že autor, režisér aj herci smerujú k tomu, aby mladí ľudia „vysvetlili“ svojim rovesníkom, ktorí nezažili prednovembrový režim, kto to vlastne bol Alexander Dubček. Politik, ktorý sa ako takmer jediný z vtedajších potentátov úprimne usmieval? Reformný komunista? Naivný funkcionár plný ilúzií? Zradený a zlomený hľadač socializmu s ľudskou tvárou? Áno, aj! Týmto všetkým Dubček bol. Ale rok 1968 je ťažko vtesnať do plagátových hesiel.

STRATIL SA HRDINA

Kým sa autor, režisér a herci držia časovej osi od Dubčekovho detstva cez jeho postup v straníckej hierarchii, až po hektické obdobie augusta 1968, posúva sa príbeh dopredu. Najmä vstup vojsk Varšavskej zmluvy a celý tragický fakt okupácie a zmarených nádejí má silný vnútorný náboj doslova antickej tragédie. Dubček internovaný v ZSSR spolu s ďalšími „mužmi pražskej jari“  a vystavený tvrdému nátlaku, no a k tomu v pozadí jeden z hercov brnkajúci na gitare pieseň Karla Kryla, to je skutočne silný moment.

Rovnako ako zlom, keď brachiálna brežnevovská klika spolu s domácimi kolaborantmi dosiahne svoje. Avšak čo vlastne normalizátori zastavili? Aká bola podstata reforiem? To sa prípadný mladý  divák v podstate ani nedozvie, pokiaľ mu to po predstavení nepovie jeho otec, babka či iný pamätník. No a hlavne, aký bol Dubčekov osud po novembri 1989? Čudesný osud, ktorý spolu s jeho tragickou smrťou posúva celý príbeh do aktuálnej roviny. Protagonisti hry  #dubček sa rozhodli skončiť hru na javisku plnom rozhádzaných a zničených vecí, symbolizujúcich začiatok normalizácie, aby vzápätí neporiadok upratali, tak ako by sme si mali aj my upratať veci v sebe.

Dnešok, teda súčasnosť pre hercov znamenali v závere predstavenia skôr aktuálne zhromaždenia ľudí, ktorí na námestiach reagovali okrem iného aj na tragickú smrť dvoch mladých ľudí. Škoda, že nevyužili Dubčekov príbeh do ponovembrového konca. Lebo to, čím žijeme, vrátane špinavostí oligarchie, mafiánskych praktík a zákulisných machinácii rôznych nadnárodných síl, to všetko sa začalo krátko po štrnganí kľúčmi. Tak ako vtedy, aj dnes v dobrej viere a na námestiach.

(dam)

Foto: Divadlo Aréna