Gizka Oňová: Manželstvo prikrmujem varením a pohodou

Gizka Oňová: Manželstvo prikrmujem varením a pohodou

Je fenoménom dnešnej doby. Nechýba na žiadnej dobrej akcii, človek sa až čuduje, ako to všetko stíha tesne pred sedemdesiatkou. V ostatnom čase jej veľkú slávu priniesla relácia, kde pomáha rodinám so slabším sociálnym postavením riešiť problémy nielen finančné, ale aj zdravotné či rodinné. Zvláda to bravúrne a s noblesou jej vlastnou. Speváčka a televízna svokra Gizka Oňová.

Dokážete sa odosobniť od problémov konkrétnej rodiny, z ktorej odchádzate a na svojich pleciach nesiete bremeno jej trápenia?

Bolí to. Fyzicky ma to ubíja, no motiváciou pre mňa je divák, ktorý si nájde svoje a pomôže to jemu. Pomáha mi, že každý víkend vystupujem na dvoch, niekedy aj troch miestach, koncertujem, spievam, cez týždeň podnikám výlety, lebo aj rodine sa treba venovať. Ideme si s manželom zaplávať, poprechádzať sa… A lúštim sudoku, to je moja vášeň.

Čo robí manžel, keď lúštite sudoku?

Pozerá Hercula Poirota, číta knihu alebo mi pripravuje aranžmány piesní.

A čo hovorí na vaše aktivity, že ste v kurze naozaj u všetkých generácií?

Myslím si, že je do mňa riadne buchnutý. Už vyše 40 rokov sme partnermi a je pravda, že ja to naše manželstvo riadne prikrmujem varením a pohodou. Pokiaľ v dome nevonia jedlo, nemôžeme očakávať nejaké veľké objatia, dotyky, uznania. Muž je vtedy spokojný, keď má plný žalúdok.

Napriek pracovnej vyťaženosti si dokážete nájsť čas na vnúčatá. Prezradíte, koľko majú rokov a čomu sa venujú?

Môj slovenský vnuk Roland má dvadsať rokov, maturoval na elektrotechnickej škole, jeho sestra Laura je tretiačka na strednej ekonomickej škole – to sú vnúčatá od syna Rolanda. No a v zahraničí mám tri vnučky – Rebecca bude mať dvadsať, študuje na vysokej škole kameru, fotografiu a réžiu. Sophia skončila strednú školu a tiež pôjde umeleckou cestou, krásne spieva. A najmladšia Casiell navštevuje v Londýne umeleckú školu Italia Conti, kde študuje muzikálový spev a herectvo. Som rada, že dievčatá sú v Londýne, pretože tam majú prenajatý byt a ja sa s manželom občas dostanem do tohto skvelého mesta na výborné predstavenia.

Vianoce sú predo dvermi, ako a kde ich prežijete?

Moja dcéra Scarlet, ktorá žije vo Wallese v meste Cardiffe, celú slovenskú časť pozvala k nim. Syn Roland s rodinou, dcéra Martuška a ja s manželom budeme teda u nich. Majú veľký dom, všetkých nás ubytujú a veľmi sa tešíme, ako si to spolu užijeme.

Okrem klasických vianočných jedál preferujete aj klobásy…

Tento nehorázny zvyk priniesol do rodiny môj manžel. Dlho sme sa nevedeli s ním stotožniť. Vianočné jedlo má byť ľahké, my melieme mäso, plníme črevá, zababreme celú kuchyňu, pečieme kilometrovú klobásu podľa receptu jeho mamky, ale zvykli sme si na ne a musia byť. Samozrejme, nechýba kapustnica, pupáky, makovníky, všetko, čo nás naučili naši starkí.

Budete zo Slovenska „pašovať“ do Walesu kežmarské klobásy?

Nie, ideme v predstihu a urobíme ich priamo tam.

Vianoce sa zmenili i v tom, že dnes je to aj o darčekoch. Ako si spomínate na Vianoce z detstva?

Darčeky – orechy, kaučuková bábika, oblečenie, skôr štrikované veci, ktoré pripravili babky, ale boli úžasne čarovné. Sneh bol belší, ľudia boli lepší ako počas celého roka, malo to úžasnú atmosféru. Salónky sme si vyrábali doma, strihali papieriky a balili ich. Hodnota darčekov spočívala v úžasnom duchovnom a citovom vybavení. Ja som vďačná svojim i manželovým predkom, že toto do nás vštepili.

Vám sa podarilo medzi vaše deti a vnúčatá vniesť čaro duchovna…

Nerobila som to náročky, jednoducho možno mám ten dar –  páchať dobro. Deti nie sú náš majetok, treba akceptovať aj ich vzdorovitosť, kde sa prejavuje ich cítenie, ich potreby a aj túžba odísť. Nebolo jednoduché zmieriť sa s tým, že dcéra nám odišla do zahraničia. No ďakujem Bohu za úžasného zaťa, za šťastie mojej dcéry, ktoré našla v zahraničí. Napokon sa môžeme navštevovať, stačia dve hodiny a sme spolu. Máme šťastie, že to zvládame aj materiálne, lebo ani to nie je vždy jednoduché. Do cestovania za rodinou investujeme radi.

Pred nami je rok 2018. Aké sú vaše očakávania? Nie plány, lebo vraj ak chceme Boha rozosmiať, predostrieme mu svoje plány…

Budúci rok mám veľké jubileum – sedemdesiatku a budem dospelá, či sa mi to páči alebo nie. Chcem robiť také činnosti, ktoré mi budú svedčať.

(olv) 

Foto: Anna Olvecká pre NN