Jozef Banáš: Najdôležitejšia je vždy viera

Jozef Banáš: Najdôležitejšia je vždy viera

Jeho knihy sa prekladajú  do mnohých jazykov po celom svete. Známy je pomerne asketickým spôsobom života, cvičí jógu, má blízko k východným filozofiám,  neustále cestuje za svojimi čitateľmi na besedy, a pri tom je skromný a veselý človek. Banášova najnovšia kniha oslovuje už svojím názvom: Somár je Švajčiar.  S Jozefom Banášom sa pre naše noviny rozprávala Anna Olvecká.

Ako vyzerá bežný deň spisovateľa Jozefa Banáša?

Vstávam o piatej, kvôli nadšeniu pre písanie. Ráno sa mi píše najlepšie, myseľ ešte nie je zaťažená celodennými zážitkami, vnemami, stretnutiami. Potom sa teším na raňajky s manželkou, pijem cez deň veľa zeleného čaju, cvičím jogu, pokračujem programom ako sú napríklad besedy, či  v lete záhrada a aj písanie.

Po skončení vysokej školy ste pracovali na oddelení zahraničného obchodu v Chirane. Ako ste sa stali spisovateľom, jedného rána ste sa zobudili a povedali si – idem písať knihy?

Písať som začal pre peniaze. Vysvetlím. V Chirane som mal hrubý plat 1 600 korún a vymýšľal som, ako zarobiť ďalšie peniaze pre rodinu. Našiel som v novinách inzerát, že televízia vyhlásila súťaž o scenár na inscenáciu, kde prvá cena bola 12 tisíc, druhá desať a tretia 8 000 korún.  Povedal som manželke – desať je našich. Napísal som scenár, ktorý som priniesol do televízie a povedali mi, že technicky nič horšie nečítali, ale príbeh je perfektný, malo to odvážny názov – Nebráňme vtákom lietať – to sa písal rok 1976.  Vyhral som prvú cenu, scenár technicky opravili, a keď som bol prizvaný na nakrúcanie inscenácie, kde už boli  pripravení herci – Štefan Kvietik, Eva Krížiková, Martin Gregor, Michal Dočolomanský – zakrútila sa mi hlava. Ďalších 24 tisíc som dostal za to, že sa nakrútila inscenácia, 6 000 korún som si ešte požičal a kúpil som naše prvé auto – Trabant combi. Veľmi som si veril, pri všetkom, čo robíte je viera najdôležitejšia. 

Poďme k vašej aktuálnej knihe, ktorá je práve na pultoch predajní s netypickým názvom – Somár je Švajčiar. Prečo sa volá práve takto?

Kniha je oddychovým formátom, nájdete v nej vyše 500 citátov, aforizmov, epigramov, úvah, listov, básní, poviedok, anekdot a podobných krátkych útvarov. Aby dielo bolo dokonalé, ilustrovali ho skvelí ľudia – Dávid a Ivan Popovičovci. Názov je zo starého príbehu  z pomedzia švajčiarsko-talianskych hraníc, z asi 15.storočia, kedy hraničný priesmyk ovládalo milánske kniežatstvo. Každý rok sa na hraniciach udial súboj švajčiarskych a milánskych roľníkov, vždy prehrali Švajčiari, až raz sa stal nejaký zázrak a vyhrali. Rozhodli sa popáliť a zničiť všetky milánske symboly, ktoré na vozoch zvážali na švajčiarsku stranu a pálili. V zápale boja spálili aj posledný voz a chceli aj somára, ktorý ho ťahal, ale majiteľ začal vykrikovať „Somár je Švajčiar“,  tak ho zachránil. Tak mi zapasoval tento názov do knihy a mám dobré ohlasy.

Aforizmy sú vaše vlastné?

Ťažko povedať, človek za život toho veľa prečíta, stretáva sa s ľuďmi, kde čo začuje, takže môže byť, že niektoré veci vám budú známe. Ale snažil som sa, aby to boli moje myšlienky.

Ako prežiť medzi ľuďmi  – je podtitul knihy…

Kniha je úsmevný hodnotiaci pohľad na všetky moje vzlety a pády v živote, podané vo veľmi skrátenej forme.

Ste známy aj ako cestovateľ, hneď začiatkom budúceho roka sa niekam chystáte…

Koncom januára alebo začiatkom februára idem do Turecka – a to som skutočne veľmi „happy“,  pre Národné noviny – šťastný, lebo v jednom z najväčších tureckých vydavateľstiev DEREK Istambul mi vychádza preklad knihy Zóna nadšenia. Zaangažovala sa do toho aj naša veľvyslankyňa Anička Tureničová, ktorá to chce využiť ako nosný bod pre  prednášky na dvoch miestnych univerzitách na tému 25.výročie  vzniku Slovenskej republiky.

Jedna kniha je na svete, ale spisovateľ nikdy nepíše naraz len jednu kihu, aspoň vy určite nie, takže čomu venujete skoré rána za počítačom?

Pripravujem knihu k stému výročiu vzniku Česko-Slovenska. Bude o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi a musím povedať, že je to najťažšia kniha z toho, čo som doteraz napísal. Paralelne sa bude prekladať do češtiny a fracúštiny. Tejto našej historickej postave sa venujem dlhodobo, dokonca v Berlíne som mal jeho bustu, ktorá sa mi potom rozbila, ale mám doma jednu veľkú a tieto boli vyrobené len štyri. Jeho život bol neskutočne heroický,  a to nechcem prilievať oheň do legendizovania Štefánika. Analyzujem jeho skon, ale môžem ubezpečiť čitateľov, že Česi ho nezostrelili, aj keď možno mnohí nebudú so mnou súhlasiť. A potom mám z polovice napísanú knihu, taký „odľahčovák“ o tom, ako žila mládež pred približne 60-timi rokmi, lebo sa stretávam s kamarátmi a spomíname, čo sme vyvádzali, ako sme sa bavili, takže zase úsmevná kniha.

(olv)

Foto: autorka rozhovoru Anna Olvecká pre NN