Jozef Golonka: K jubileu nečakám dary, chcem si len podebatovať

Jozef Golonka: K jubileu nečakám dary, chcem si len podebatovať

Len niekoľko hodín delí slovenskú hokejovú legendu od životného jubilea, kedy si na svoj športový chrbát pripíše ôsmy krížik. Čiperný dôchodca Jozef Golonka, prezývany Žiletka, má deň doslova a do písmena nabitý povinnosťami, ktoré mu však spôsobujú radosť a potešenie.

Na Troch kráľov, teda 6. januára, oslávite významné životné jubileum. Vzhľadom na vašu úžasnú kondíciu môžeme pokojne prezradiť. koľko máte rokov – neuveriteľnú osemdesiatku. Na koľkokrát sa uskutočnia oslavy?

Prípravy sú v plnom prúde, verím, že sa mi dovtedy nič nepredvídané nestane a užijem si poriadne oslavy. Jedna bude s priateľmi rovnakej krvnej skupiny, čo sme nekonfliktné typy, potom medzi hráčmi a, samozrejme, s rodinou. Nechystám žiadne veľké vystúpenia, programy, len posedenie so všetkými. Dokonca ani kvety by som nechcel, lebo potom je toho veľa a zbytočne sa to vyhadzuje. Nečakám dary, chcem si podebatovať s ľuďmi.

Vaše telo má z hokeja množstvo pamiatok v podobe zranení a jaziev, dávajú vám občas cítiť, že existujú?

Šesť skutočne náročných operácií, okolo tristo štyridsať stehov, takže občas pociťujem, že som rozbitý.

Napriek tomu ste štíhly, elegantný, ako sa udržujete v kondícii?
Mojím receptom je, že nerobím nič. Som rád, že som sa po ostatnej operácii dal dokopy. Keď mi dávali bajpasy a kardiostimulátor, priznám sa, nebolo mi všetko jedno. Dopadlo to však skvele, z hmotnosti mi ubudlo desať kíl a to sa snažím udržiavať. Každý si myslí, že športujem, ale ja naozaj nemôžem, nohy ma bolia, ramená mám titánové, na letisku pípam ako na poplach. Ďakujem za vzácnosť, že som sa vždy zo zranení dostal.

Vaša manželka Boženka je výborná kuchárka, tak je obdivuhodné, že si držíte  hmotnosť na jednej rovine…

Ona skvele varí, ja rád jem, ale mám naozaj disciplínu. Ráno si dám kávu, veľmi neraňajkujem, poriadny obed si dávam okolo tretej, večer už len niečo maličké, ľahké, aby som sa dobre vyspal. To je celé tajomstvo, že si udržujem moju bojovú hmotnosť, keď som hrával hokej. Mám osemdesiatšesť kilogramov.

O čom debatujete s rovesníkmi, lebo zlé jazyky hovoria, že v tomto veku majú ľudia dve témy – aké lieky berú a fotky vnúčat…

V mojom prípade je z týchto tém len jedna – vnúčatá. O liekoch sa nebavím, hoci ich potrebujem, aby som mohol existovať, predsa roky, choroby. Ale jeden liek prezradím – večer pri televízii si dám dobré suché vínko, deci – dve… Zatiaľ to zaberá a funguje.

Ako teda vyzerá deň legendy, rebela s číslom deväť, keď nič nemusí?

Vstávam okolo ôsmej, ale keď treba, bez problémov aj o šiestej, vstávanie mi nerobí problém. S manželkou si dám rannú kávičku, potom ma čaká lístok s popisom, čo teba nakúpiť. Moja manželka nepozná regály v obchodoch, toto je naozaj moja parketa. Poznám ceny, zľavy, ale v prvom rade sledujem kvalitu. Dávam prednosť slovenským výrobkom. Keď vnúča, ktoré je u nás, cez obed spí, tak vybavím úradné veci – plynárne, elektrárne, odvoz smetí a podobne, potom prídu na rad spoločenské povinnosti, ktorých máme tiež dosť. Chodím na prezentácie kníh, cédečiek, výstavy, koncerty, ale aj ekonomické fóra, lebo ma to zaujíma.

S manželkou ste doslova ozdobou každej dobrej spoločenskej akcie, dostávate veľa pozvaní, musíte aj odmietať?

Kondične a spoločensky je mojím vzorom Marína Kráľovičová, chcel by som v jej veku fungovať ako ona. Snažíme sa neodmietať, spoločnosť máme radi, alkohol pijem striedmo. Myslím si, že spoločenský život je veľmi dôležitý, pre mňa určite. Celý život som bol zvyknutý pohybovať sa medzi ľuďmi, pracovať s ľuďmi nielen v hokeji, napokon robil som aj iné veci, napríklad generálneho riaditeľa pivovaru. Stretávam sa stále s bývalými kolegami, chodím na besedy, olympiády dôchodcov. Mnohé tieto moje aktivity nie sú podmienené honorárom, ale tým, aby ma tam niekto doviezol a odviezol domov. Rád odovzdám iným svoje spomienky, skúsenosti, čo som pozažíval, lebo môj život bol a stále je naozaj pestrý. A mám koncept knihy, ktorú by som chcel napísať, kde by som možno porovnal podmienky športovcov dnes a kedysi, aj spoločenské správanie športovcov, lebo stále som v dianí, vidím, čo sa deje a mám čo povedať. Nie moralizovať, len porovnať. Nie je možné, aby niekto odmietol reprezentáciu, to je hrozné, hoci sa to deje, treba si vážiť fanúšika, trénera a všetkých okolo.

S Boženkou sa veľmi dopĺňate…

Moja manželka je úplný poklad, nebojím sa povedať, že urobila zo mňa človeka. Vďaka nej mám vo všetkom poriadok, v daniach, v príjmoch, v dome, naučila ma dokonca slušne sa správať, obliekať…  Som rád, že už 44 rokov je mojou ženou a všetko riešime spoločne, veľa komunikujeme. Každé ráno, keď sa zobudím, som vďačný za to, že ma čaká ďalší krásny deň a hovorím – Golonka, ty sa nerozčuľuj, že politici sa hádajú, že parkovanie v Bratislave je príšerné, že tvoja milovaná Bratislava sa rozrástla zo stvodvadsaťtisíc obyvateľov na sedemstotisíc a mnohí z nich do nej chodia zarábať peniaze a nevážia si toto mesto. Preto som rád, keď z neho môžem utiecť, pozor –  nie do zahraničia. Nikdy som nechcel ani nemohol emigrovať, lebo môj otec mi povedal – tu si sa narodil, tu žiješ, tu musíš aj zomrieť.

(olv)

Foto: Anna Olvecká pre NN