Kde sa končí diskusia, začínajú rinčať zbrane – rozhovor s literátom a pedagógom Borisom Brendzom nielen o literatúre

Kde sa končí diskusia, začínajú rinčať zbrane – rozhovor s literátom a pedagógom Borisom Brendzom nielen o literatúre

Boris Brendza je šéfredaktor časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky, básnik, člen predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, ale aj vysokoškolský pedagóg a organizátor literárneho diania najmä v mladej literatúre.

Šéfredaktorom časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky ste od roku 1999. Môžete porovnať, ako sa v priebehu takmer dvoch desaťročí vyvíjal vzťah kompetentných inštitúcií k podpore mladej literatúry?

Ak by som mal byť diplomatický a stručný, poviem: problematicky. V súčasnosti, resp. od vytvorenia Fondu na podporu umenia (FPU), sa žiaľ, napriek mnohým deklaráciám, situácia s financovaním literárno-umeleckých časopisov nezlepšila, dovolím si tvrdiť, že sa zhoršila. Z pre mňa neznámych dôvodov, už druhý rok dostávame o cca štvrtinu nižší rozpočet, ako to bolo v prípade, keď časopisy spadali do grantového systému Ministerstva kultúry SR. Keď som zisťoval prečo, bolo mi povedané, že tak rozhodla odborná komisia. Alebo som počul odborný názor, že veď mladým autorom netreba dávať honoráre, maximálne symbolické. Nuž ak má byť toto riešenie, uvažujeme, že začneme v redakcii pestovať paradajky, papriky, hrach, prípadne na dvorčeku na Laurinskej chovať sliepky, kury, kačice, časom ošípané a prípadne i rožný dobytok a tak budeme honorovať mladých autorov.  Je pre mňa zarážajúce, že sa chválime (v rámci Slovenskej republiky) našimi skvelými ekonomickými ukazovateľmi a neskutočným progresom a FPU nevie, alebo nechce pochopiť, že aj mladý, hoci začínajúci autor, potrebuje priestor na prezentáciu svojho diela. Ten vždy začínal, začína a bude začínať práve v na to určenom literárno-umeleckom časopise, lebo internet a rôzne online formáty sú len predvstupnou platformou.

Ste vysokoškolský pedagóg na Fakulte masmediálnej komunikácie (FMK) Univerzity Sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Internet a sociálne siete sú podľa mnohých autorov veľmi vhodné k manipulácii práve mladých ľudí. Nakoľko je pre dnešnú mladú generáciu dôležitá mediálna gramotnosť?

Jedným slovom: mimoriadne. Mediálna gramotnosť je v súčasnosti taký obrovský problém, ktorého dôsledky začíname zbierať už dnes, a v tomto kontexte sa obávam, čo budúcnosť prinesie. Je veľkou škvrnou minulého i súčasného školstva, že sa jej neposkytuje dostatočný priestor minimálne od desiateho – dvanásteho roku dieťaťa. Po puberte už býva často neskoro. Jediná vysokoškolská inštitúcia, ktorá sa s nasadením venuje tejto téme, je práve FMK, a to je žalostne málo, pretože jednoducho kapacitne nemá šancu pokryť obrovské množstvo mladých ľudí, ktorí sú najcitlivejší práve v období dozrievania. Už na základných školách, resp. gymnáziách a stredných školách treba cielene začať s mediálnou výchovou. A nie ledabolo, ale venovať jej rovnaký význam ako matematike, slovenskému jazyku, anglickému jazyku atď. Schopnosť dekódovať a analyzovať mediálne obsahy a posolstvá je mimoriadne potrebná a treba ju začať rozvíjať veľmi skoro. Žiaľ, ani mnohí rodičia nevedia, o čo ide, a preto je v tomto prípade úloha školy nenahraditeľná. V mnohých prípadoch sme na FMK už bezmocní, pretože sa k nám dostávajú poslucháči s istými návykmi, vzormi, vžitými pravdami, dogmami a predsudkami.

Máte aj konkrétne príklady?

Ukážkovým príkladom súčasnej mediálnej (ne)komunikácie, bola naša jarná konferencia FMK v Smoleniciach, kde sa strhla štvanica na dekanku a celú FMK, že si dovolila na mediálnu diskusiu pozvať šéfredaktora istého mesačníka, ktorý nemá rovnaký názorový oblúk, ako drvivá väčšina dnešných mainstreamových médií. To bola víchrica, to bola mela, to bola nálož, v Pinelovej nemocnici by mali takú procesiu, akú ešte nezažili. A to len kvôli tomu, že má niekto iný názor. Pýtam sa: Je to normálne? Je normálne takýmto spôsobom reagovať? Veď už v antike bol základným diskusným prvkom dialóg! Nemusím s vami súhlasiť, ale nebudem vás ničiť pre váš názor. To kam sme sa dostali?! Do mediálnej diktatúry? Kvalitný výkon po dvadsiatich ôsmych rokoch od veľkej „nežnej“ evolúcie… Ako som povedal na spomínanom otvorenom fóre: „Kde sa končí diskusia, začínajú rinčať zbrane.“ Na to by sme si mali dávať obrovský pozor… Takže to uzavriem – ak sa mladý človek, bez akejkoľvek odbornej pedagogickej pomoci ocitne v tejto paľbe, veľmi ťažko z nej vyjde bez úhony, a tá sa s ním bude niesť celý život.

Spolok slovenských spisovateľov, ktorý je aj vydavateľom Dotykov, je podľa niekoľkých hlasov zaznievajúcich pravidelne z istých mainstreamových periodík „nacionalisticky orientovaný.“ Nie je u časti intelektuálov na Slovensku chybou, že zamieňajú národné cítenie a slovenské umenie vrátane literatúry za „nacionalizmus“?

Je to ich veľkou chybou, podľa mňa i hlúposťou, no možno zámerom, čo by som považoval za najväčší problém. Už Konfucius upozorňoval na dôležitosť tradícii ľudského spoločenstva. Umenie, či národná literatúra sú jedným zo základných pilierov, identifikačných znakov každého národa. Je obrovskou chybou správať sa k týmto historickým darom macošsky. Nakoniec, treba si zobrať príklad z prírody. V nej tiež nevládne uniformita, rovnakosť, ale rôznorodosť, pestrosť, farebnosť, rozmanitosť, diferencovanosť. Súčasnosť nás tisne protežovať západný civilizačný kultúrny model, i keď o kultúre je v tomto prípade veľmi odvážne hovoriť. Mnohí ľudia tomuto tlaku, ktorí, žiaľ mohutne presadzujú i mainstreamové periodiká, nie sú schopní odolať a postupne mu podliehajú. Spoločnosť založená na konzume a komerčnosti, nikdy nepriala hodnotám, ktoré predstavuje skutočné vyššie umenie. V tomto kontexte si treba uvedomiť, kam sa dopracovala „západná“ kultúra a aký odkaz po sebe zanechá…

Ako to myslíte?

Obávam sa, že naši prapravnuci (ak nejakí budú) nám nevystavia veľmi priaznivé vysvedčenie… Kultúrnosť a umenie má jedinečnú danosť pozdvihnúť človeka, formovať ho k väčšej citlivosti, empatii, ľudskosti, súcitnosti. Pretože v konečnom dôsledku si uvedomíme našu rozličnosti v jednote a jednotu v rozličnosti. Každá národná kultúra je jedinečná a je neopakovateľnou skladačkou v obrovskom civilizačnom procese. Keď zanikne, väčšinou ju už nie sme schopní plnohodnotne nahradiť. Kým teda vyslovíme postulát či súd o kontexte nacionalizmu a národného cítenia, mali by sme sa veľmi dôkladne zamyslieť, či národné cítenie, národnú kultúru a národnú literatúru mienime považovať za niečo negatívne a nie je „in“. Pretože v konečnom dôsledku sa môže súčasný podsúvaný „inizmus“ veľmi rýchlo zmeniť na „outizmus“.

 (dam)

Foto pre NN: autor rozhovoru