Martin Huba: Herec je dáma, ktorá čaká na vyzvanie do tanca

Martin Huba: Herec je dáma, ktorá čaká na vyzvanie do tanca

Množstvo postáv, ktoré stvárnil, sa pohybuje okolo čísla stopäťdesiat. Do bratislavského SND, kde pôsobil dvadsať sezón, sa dostal cez Košice, kde účinkoval po skončení VŠMU v roku 1964. Neľahký osud syna veľmi uznávaného herca Mikuláša Hubu, mu dlho strpčoval život, no Martin Huba napokon uspel a vyslúžil si uznanie nielen ako herec, ale aj ako pedagóg a režisér. Vymenovať jeho postavy aj v českých filmoch by bolo nadlho, tak aspoň zopár –  Fany, Kuře melancholik, tragikomédiu Musíme si pomáhat, ktorá sa prebojovala až k nominácii na Oscara, Horem Pádem, Krev zmizelého,  Štěstí  či Šílení. Mal česť zahrať si i „tatíčka Masaryka“, kde ocenili diváci jeho podobnosť s reálnou postavou.

Na Chodníku slávy pred Mestským divadlom POH v Bratislave máte svoju kachličku. Aké ste mali prvé myšlienky a pocity, keď ste sa dozvedeli, že tam pribudne vaše meno?

V prvom rade to bola otázka  –  zaslúžim si to naozaj? A samozrejme hneď aj mená, ktoré  by som odporučil, aby sa objavil na našom Chodníku slávy.

Prezradíte ktoré?

Je ich neúrekom, naozaj, mali sme a máme velikánov, niektorí, žiaľ, nemajú to šťastie ako ja. Či je to Ctibor Filčík, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak…

…prípadne váš otec Mikuláš Huba.

Možno ani princíp In memorian by nebol zlý, to sa domnievam.  Aby sa nasledujúcim generáciám pripomenuli mená ľudí, ktorí tu niečo dokázali, zanechali, niečo reprezentovali, to by stálo za to.

Máte šťastie aj v tom, že česká filmová kinematografia vás prezentuje viac ako slovenská, vnímate to?

Vnímam – nevnímam, je pravda, že viac zásadnejších postáv som natočil v susednom Česku. Ako herec viem posúdiť, ktorá tá práca je masívnejšia, a ktorú som robil radšej. Témy boli skutočne zaujímavé, pestré a pre herca atraktívne. Nikdy som to však nejako nacionálne neriešil.

Krivda voči slovenským filmárom teda vo vás nie je…

Nie, herec je dáma, ktorá čaká na vyzvanie do tanca, do Česka ma pozvali a tam som si zatancoval.

Ako výraznú televíznu postavu som vás videla v dávnejšom seriáli Straty a nálezy, kde ste hrali postavu doktora, nie príliš sympatickú a kladnú.  Ešte aj vaše zoznamovanie  bolo interesantné –  Krásny, doktor Krásny. Kukura, Kňažko, Magda Vášáryová, ako si spomínate na túto postavu a herecké zoskupenie?

V tom čase bol seriál novum a toto bol miniseriál – päť častí. Inak som rád, že osud mi umožnil vyhnúť sa seriálovým postavám v súčasnosti, aj keď nikomu nič nezazlievam. Napokon, bohvie čo by som robil, keby som nerobil čo robím, takže doktor Krásny vo mne evokuje hlavne spomienku, že je to jediný seriál, v ktorom som účinkoval.

Iste nie je ľahké pokračovať v povolaní, kde dominuje otec. Mikuláš Huba – skvelý herec, silný muž, silný hlas,  prenádherná ľubozvučná slovenčina. Bolo ťažké vymaniť sa z nálepky „syn“ herca Hubu?

Nebolo to jednoduché, istý čas trvalo, kým sa mi to podarilo, kým som presvedčil, že nie som len syn, ale na strane druhej ďakujem osudu, že ma to svojím spôsobom „zakalilo“.  Kolegovia v generácii môjho otca, aj pri mijej stigme protekčného dieťaťa, boli veľmi vecní, charakterní, a ako dnes vidno – ustál som to.

Máte zafixované, kedy sa to asi zlomilo, v ktorom čase, prípadne ktorou postavou, aby pochopili, že ten mladý Huba nie je celkom márny?

Bolo obdobie, kedy som pocítil, že ma ľudia začínajú vnímať ako naozajstného herca, ale priznám sa, netuším, ktorou postavou to bolo. Zrejme by som to datoval do rokov 1981-1984.

Postavu menom Masaryk (išlo o Jana, teda prezidentovho syna) nedávno stvárnil v rovnomennom filme Karel Roden, vy ste však ešte predtým vo filme stvárnili T. G. Masaryka…

Dlho som študoval stvárnenie postavy T. G. Masaryka a výzva bola i v tom, že bol polovičný Slovák. Priznám sa, trvalo mi dlho, kým som sa ako Masaryk odvážil pred kameru, no o to viac ma tešia ohlasy.

(olv)

Foto: Anna Olvecká pre NN