Martin Kellenberger – výtvarník, ilustrátor a hudobník hovorí: V mojom svete je nádej

Martin Kellenberger – výtvarník, ilustrátor a hudobník hovorí: V mojom svete je nádej

Martin Kellenberger sa narodil 11. októbra 1957 v Bratislave. Študoval na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave  u Ľudovíta Hološku a Alexandra Viku. Do roku 1982 bol výtvarným redaktorom vo vydavateľstve Tatran, neskôr do roku 1992 vo vydavateľstve Mladé letá . V súčasnosti žije v Bratislave, venuje sa voľnej tvorbe, ilustrácii, grafike, maľbe a animovanému filmu. Pôsobí tiež v oblasti hudby ako klavirista a skladateľ. 

Aký máte vzťah ku Slovensku ako výtvarník, ako ilustrátor aj ako hudobník?

Milujem Slovensko, krajinu kde som sa narodil, kde som zažíval prvé lásky ľudské aj umelecké, kde som začal tvoriť a hľadať svoju cestu v tvorbe. Poznám na Slovensku veľa nádherných kútov.  Maľoval som v  Banskej Štiavnici, na Kysuciach alebo na Skalke pri Trenčíne a všelikde inde. Ale môjmu srdcu najbližšie je mestečko Modra. Strážia ho Malé Karpaty a vinohrady, je plné dobrých ľudí a vynikajúceho vína. Mám tam veľa priateľov a keď potrebujem dobiť baterky, je Modra na to ako stvorená. Keď sa človek pozrie na slovenské ľudové umenie, na folklór, kroje, tak má z čoho čerpať po celý život.

Čo znamená pre Martina Kellenbergera hudba?

Pre mňa je hudba doplnkom k maľovaniu. Zásadným doplnkom, lebo človek potrebuje podľa mňa viac spôsobov vyjadrenia. Taký majster Martin Benka nielenže na husle hral, dokonca vytvoril orchester, ale ich aj vyrábal. To už je niečo! A pritom je to jeden z našich klasických maliarov, ktorého poznajú aj tí, ktorí sa o výtvarnú scénu takmer nezaujímajú. Moji synovia sa „potatili“, hrajú na hudobné nástroje, mladší spieval v Bratislavskom chlapčenskom zbore a starší si občas so mnou zahrá na gitare. Hudba je božský kód.

Vieme, že pre vás je jednou z najdôležitejších vecí rodinné zázemie.

Zázemie je pre mňa veľmi dôležité, tvorí ho, pochopiteľne moja najbližšia rodina, ale aj priatelia, kamaráti, kolegovia. Mám rád ľudí, ale súčasťou môjho zázemia je určitým spôsobom aj veľký kultúrny odkaz ľudstva. Všetko, čo môžem spoznať z oblasti vedy, umenia, literatúry, hudby je mojou súčasťou. A potom – mám veľmi rád “človečinu“. Do tejto kategórie patrí aj posedenie s priateľmi pri pohári kvalitného vína. Tak či onak, stále ostáva pre mňa na prvom mieste rodina a keďže som harmonickú rodinu zažil ako dieťa, snažím sa to odovzdávať ďalej mojim deťom. Korene, tie rodové, sú veľmi dôležité. Ak nejaká spoločnosť nepochopí, alebo nechce pochopiť úlohu a význam dobre fungujúcej rodiny, niečo v tej spoločnosti je chybné. Egoizmus, prospechárstvo a ignorancia ešte nikdy nič poriadne nevybudovali, zato ničiť vedia dokonale.

Aký je podľa vás vzťah verejnosti v dnešnej dobe k umeniu všeobecne?

Som na pochybách, nakoľko sa dnes, tu a teraz, presadzuje kvalita. Zomleli nás peniaze a komerčný úspech. To sa prejavuje nielen v umení. Veď ku kultúre patrí aj architektúra, ktorú som spomínal. A z tohto pohľadu je architektonických hriechov plné celé Slovensko. Buduje sa pomerne slušné nábrežie Dunaja, ale keď vystúpite v Bratislave na Hlavnej stanici, máte pocit, že ste v nejakom katastrofickom filme.  Vo všeobecnosti je umelcov málo počuť. A tí, ktorých je počuť, sú často priemerní a dorábajú sa tak, že posluhujú politikom, prípadne všelijakým zazobaným podnikateľom.

Z vašich obrazov vyžaruje väčšinou silný optimizmus a hravosť. Je toto váš životný postoj?

Som rád, keď sú moje obrazy optimistické, alebo tak pôsobí moja výstava. Viete, ako to býva: Niekto povie, že fľaša je už spolovice prázdna, iný sa teší, že je ešte do polovice plná. Ja som asi ten druhý prípad. Verím v zázračnú silu prírody a verím, že sa ľudia dokážu popasovať s prekážkami, problémami, chaosom a nebezpečenstvom. Verím “v happy endy“. Pri posolstve o čare a kráse sa netreba nasilu snažiť maľbu pošpatiť. Veľa závisí od vnútorného nastavenia a rodinného zázemia. Dôležitá je schopnosť prekonávať ťažkosti, veriť si, vedieť si poradiť a dať si poradiť!  Ak cítim úpadok kultúry, ja ho nemusím spôsobovať ani prehlbovať a dokonca môžem proti nemu bojovať. Každý svojím spôsobom. Čiže, v mojom svete je nádej.

(dam)

Foto: Maroš Bančej pre NN