Okrúhle osmičkové výročia: Cesty k Februáru 1948

Okrúhle osmičkové výročia: Cesty k Februáru 1948

Február 1948 sa dnes pripomína ako jedna z negatívnych zlomových historických udalostí. Neraz ale skreslene, akoby 25. februára 1948, doslova z noci na ráno, zlí komunisti odstavili dobrých demokratov. Z hľadiska nastoľovania komunistického monopolu moci to bolo zložitejšie.

Tak, ako všade, komunistická strana sa mohla dostať k úplnej moci len za priaznivej geopolitickej situácie. Tá nastala koncom roka 1943, keď sa ukazovalo, že Nemci prehrajú a Červená armáda vstúpi aj do strednej Európy. Bola to voda na mlyn politike Edvarda Beneša, ktorý sa nezmieril so zánikom ČSR, a najmä so stratou Slovenska. 12. decembra 1943 podpísal so Stalinom spojeneckú zmluvu, ktorou si zabezpečil garancie obnovy ČSR zo strany ZSSR a súčasne ho odovzdal do jeho budúcej mocenskej sféry.

V prípade Slovenska si komunisti už úspešne nacvičili nástup k moci – hoci nie ešte úplnej – už počas povstania v roku 1944. Na povstaleckom území sa z okrajovej politickej strany, akou bola KSS, stala strana vládna, ktorá si moc delila len s demokratmi. Ako prvé si tu komunisti zabezpečili ovládnutie bezpečnostných zložiek. Sovietski spravodajci si vytipovali a pripravili vhodné kádre pre budúci zvrat. Aj keď v povstaleckej armáde komunisti nikdy výraznejší vplyv nedosiahli, úplne inak tomu bolo u partizánskych jednotiek, ktoré plnili aj úlohu akýchsi Stalinových tykadiel, politickej úderky komunistov.

Keď v máji roku 1945 Červená armáda obsadila územie Slovenska a českých krajín, mali Sovieti obnovený štát vo svojej moci aj de facto. Jeho suverenitu nerešpektovali. Ukázalo sa to v zmene hraníc ČSR z roku 1938, v pripojení si Podkarpatskej Rusi, ale najmä v svojvoľnom počínaní sovietskej bezpečnosti, ktorá – v rozpore s medzinárodným i domácim právom – odvliekla desiatky tisíc občanov obnovujúcej sa ČSR. V prípade Slovenska do značnej miery kádrov, o ktorých predpokladali, že budú prekážkou budúcej sovietizácie krajiny.

Málo sa pripomína aj fakt, že pred „osloboditeľskou“ Červenou armádou utekalo z územia vtedajšieho ZSSR od roku 1943 niekoľko miliónov ľudí. V prípade SR to bolo, na jar 1945, asi 10 tisíc občanov. Slováci sa tešili z konca vojny, no nie z „osloboditeľov“. Krajinou sa šírila modlitba – „od osloboditeľov našich osloboď nás Pane!“

Väčšinu nekomunistických strán nový, „ľudovodemokratický“ systém zakázal. Na Slovensku si komunisti moc znova podelili s demokratmi. Boli však aktívnejší, no najmä chytrejší. Cítili za sebou podporu veľmoci a neopakovateľnú šancu dosiahnuť stav, po ktorom volal Klement Gottwald už v roku 1929: vykrútiť oponentom krky. Scenár, ktorý si odskúšali počas krátkeho povstaleckého režimu, reprízovali hneď po fronte. Partizáni, komunisti a ich sympatizanti začali masívne vstupovať do radov novovytvorenej Národnej bezpečnosti (NB). V duchu slov Viliama Širokého, že „všade budeme robiť kompromisy, len v bezpečnosti nie“.

Prakticky úplne ovládli jej neuniformovanú zložku, Štátnu bezpečnosť. Tu si počínali svojvoľne, no najmä brutálne. Násilie a nezákonné metódy pokladali za samozrejmosť, bežným bolo mučenie ba i vraždy. KSS si tak už od roku 1945 pripravila spoľahlivé kádre na vopred plánované rozhodujúce mocenské stretnutie.

(mal)

Foto zdroj: