Oľga Feldeková: Myslím si, že s mužom máme ešte čas zostarnúť

Oľga Feldeková: Myslím si, že s mužom máme ešte čas zostarnúť

Vždy dobre naladená dáma, ktorá srší humorom a úsmevom. Pobavila hneď pri šatni v istom hoteli, kde sme sa stretli. V šatni dostala lístok s číslom 69 a zabávala sa, vraj keby tam boli kolegovia z televíznej relácie, v ktorej pravidelne účinkuje, mali by tému na celú hodinu. Vonku snežilo a aj na to má Oľga Feldeková vlastný názor.

Chcelo sa vám pomerne skoro ráno  prísť na stretnutie?

Áno, len ma vydesilo, že napadal sneh. Viete, ja si myslím, že v Bratislave by nemal sneh padať. Nech padá na Orave, na Kysuciach, v Tatrách, všade, kde sa patrí, ale Bratislavu by to malo obchádzať.
Cestujete mestskou hromadnou dopravou?
Áno aj, ale skôr jazdím autom. Keďže je počasie aké je, dnes som prišla taxíkom. Bývam v starom meste, tam ani nie je miesto na parkovanie, takže s autom je to zložité.

Pokojne by ste si mohli užívať aj s manželom Ľubomírom Feldekom dôchodok, napriek tomu ste obaja vysoko aktívni. Prečo, baví vás to stále pracovať, cestovať, besedovať, písať?

Ešte sme si nestihli uvedomiť, že sme starí. Keď si to uvedomíme, poľavíme. Všetko funguje ako keď sme mali štyridsať, tak fungujeme aj my. Myslím si, že ešte máme čas obaja zostarnúť.

To je fajn, že obaja sa cítite na štyridsať…

Môj muž určite ešte aj na menej.

Nedávno sme mali aj s ním rozhovor a pýtali sme sa, či nežiarli, že ste na obrazovke a on, že pozorne sleduje, čo poviete a je veľmi spokojný…

Nie je to celkom tak, vždy si nájde nejakú drobnosť, ktorá mu prekáža. Mám oveľa väčšiu trému, keď si to pozerá manžel v televízii, ako keď ideme nakrúcať.

Vidíte, ale verejne sa vás zastane..

Však sa patrí, je to džentlmen.

Na čom pracujete momentálne, okrem nakrúcania v televízii?
V marci oslávim pomerne vysoké jubileum, tak som pripravila knihu mini románov, ktorá vyjde v mojom domovskom vydavateľstve. Ľudia sú dnes  uponáhľaní, tak som sa rozhodla pre mini romány, ktoré si čitatelia skôr prečítajú ako tristostranovú knihu, aj keď verím, že sú aj takí. Každý krátky román je o inom, kde si to človek otvorí, tak sa môže začítať, tak verím, že to bude úspešné.

Čerpáte z vlastného života, alebo ste si vymýšľali?

Keby som si chcela aj všetko vymyslieť, nedá sa obísť, čo som zažila. Vždy sa aj moje zážitky a zážitky mojich priateľov, rodiny a známych dostanú do knižky. Každý, kto rád číta, môže si knihu kúpiť.

Zaujímavé je, že nečakáte darčeky k narodeninám, ale sama si darujete knihu vlastnoručne napísanú…

Priznám sa, mne by to ani nenapadlo, keby ma z vydavateľstva nenaháňali – budeš mať narodeniny, dodaj knihu. Keď to vymyslí niekto druhý, ja sa prispôsobím.

Chystáte aj poriadnu oslavu?
Nie, nikdy som svoje okrúhle narodeniny nijako veľkolepo neoslavovala. Je to náročné. Lepšie je byť v posteli a čítať si.

Možno aj tú vlastnú knihu mini románov. Oslovuje vás konečná vytlačená verzia, budete si ju čítať a tešiť sa z nej?

Či tešiť, to neviem, bývam veľmi kritická, keď je už kniha vonku. Môj muž je v tomto iný, ten si číta svoje knihy a toľko ich už vydal. Takže sa už ťažko dostane k inej literatúre, preto ja čítam to iné a referujem mu.

Dávate čítať manželovi ako prvému rukopis, keď píšete?

Bez toho ani nejde, túto, o ktorej sme hovorili, mi aj redigoval. Mám teda takú nádej, hraničiacu s istotu, že bude  kniha v poriadku, keď prešla cez môjho muža.

Deti a vnúčatá čítajú vaše knihy?

Mám päť detí a deväť vnúčat, tvrdia, že čítajú, ale keď ich občas preskúšam, veľmi ma nepresvedčia. Niektoré z mojich detí čítajú, iné menej. Dcéra Ľubka istý čas robila aj redaktorku, takže tá je veľká čitateľka, syn Martin je vydavateľ, Katka spieva… Veru pestré je to u nás, pri piatich deťoch je každé inak geneticky vybavené, majú rôzne záujmy.

(olv)

Foto: Anna Olvecká pre NN