Osudové osmičky: Cesty k februáru 1948 – sedemdesiat rokov (dokončenie)

Osudové osmičky: Cesty k februáru 1948 – sedemdesiat rokov (dokončenie)

Osobitnou prekážkou na ceste k mocenskému monopolu bolo pre komunistov Slovensko. Z ich hľadiska bolo zaostalou až spiatočníckou časťou republiky. Oproti českým krajinám tu mala oveľa silnejšie pozície katolícka cirkev, slabšie komunisti. Rozpory ešte zvýšila šesťročná „vojnová“ skúsenosť. Tá Slovákom ukázala, že Čechov k svojej existencii vôbec nepotrebujú.

Odpor k novému štátu ukázala i vlna asi 10 tisíc Slovákov utekajúcich na Západ na jar 1945, ktorú tvorila predovšetkým inteligencia. Tiež značné množstvo ilegálnych skupín podporujúcich ideu slovenskej štátnosti či ľudových prejavov sympatií k osobe Dr. Tisu. Jeho odsúdenie v politickom procese a následná poprava v apríli 1947 priepasť medzi Slovákmi a Československom ešte zväčšili. „Všude je možno vycítit lítost nad tím, že se nepodařilo samostatný stát udržet“, mohol si prečítať (staro)nový prezident Beneš v analýze situácie, ktorú pre neho v máji 1947 zhotovili bezpečnostné orgány z českých zemí pôsobiace na Slovensku.

Slováci s nevôľou prijali aj politický systém Národného frontu („ľudovodemokratický“). Ten zrušil nielen ich najpopulárnejšiu politickú stranu, HSĽS, ale aj ostatné prvorepublikové strany, okrem komunistov, čím sa bez svojich prirodzených zástupcov ocitlo asi 75 % národa. Ateistická KSS, ani čechoslovácko-evanjelická DS nemohli byť hovorcami záujmov katolíckej väčšiny. Tzv. aprílová dohoda z roku 1946 síce DS zabezpečila podporu katolíkov vo voľbách, no čoskoro sa ukázala zo strany DS ako taktický a neúprimný krok.

Demokrati získali 62 percent hlasov, no nedokázali obhájiť záujmy ani katolíkov, ani Slovenska. Väčšine ich predstaviteľov a funkcionárov chýbalo nielen národné presvedčenie a odvaha, ale možno aj to, čo sa nazýva chrbtová kosť. V konečnom dôsledku tak pomáhali komunistom k eliminácii toho, čoho sa obávali najviac – katolíckej cirkvi a slovenského nacionalizmu. Zbor povereníkov už v roku 1945 nariadil predstaviteľom tlače jasné ideologické smernice: jednotnú „protiľudácku líniu“.

To isté zameranie malo aj retribučné súdnictvo či bezpečnosť, ktorá už v roku 1945 bežne používala mučenie, objavili sa i vraždy.  Vybičovaná protislovenská atmosféra bola vodou na mlyn komunistom. Ich najhorlivejšími pomocníkmi bola stavovská organizácia partizánov – Sväz slovenských partizánov. Od svojho vzniku v roku 1945 patrila tiež k tým, čo najaktívnejšie rozsievali protislovenskú a protikatolícku nenávisť.

Pozície v bezpečnosti zas komunistom umožnili už v jeseni 1947 vykonštruovať a  „odhaliť“ obrovské „protištátne sprisahanie“ na Slovensku. ŠtB v septembri 1947 zatkla viac ako 700 Slovákov, predovšetkým príslušníkov inteligencie. Bol to ďalší dôležitý krok v eliminácii dvoch faktorov, ktorých sa najviac obávali. Tzv. Akčné výbory či Ľudové milície, ktoré vo februári 1948 „čistili“ Slovensko od všetkého, čo nebolo “čechoslovácke” a komunistické, boli už len logickým dôsledkom vývoja nastoleného v roku 1945.

(mal)

Foto zdroj: https://zpravy.aktualne.cz/gottwald-socha-rusek2/r~i:photo:373505/r~i:article:773971/