Román na pokračovanie – Osamelosť v pároch (1. časť)

Román na pokračovanie – Osamelosť v pároch (1. časť)

V rubrike Čítanie na pokračovanie ponúkame priaznivcom nášho portálu Národné Noviny ukážky z najnovšej pripravovanej knihy Romana Kaliského- Hronského. Žánrovo ide o román s názvom Osamelosť v pároch a je to piata kniha autora, ktorý je známy aj ako novinár a publicista.

„On ma zabije,“ povedala Dana stojaca na okraji útesu. Po krátkej chvíli strašidelný obsah vety zopakovala: „Chce ma zabiť.“ Potom sa odmlčala.

Pod nohami sa jej belela strmá skalná stena, ktorá v týchto miestach už neraz sčervenela krvou hlupákov a nešťastníkov, čo nechtiac spadli alebo samovražedne skočili z výšky dvesto metrov do ničoty. Ich hlavy a telá sa rozbili o kameň a potom sa zviezli do tmavomodrého hlbokého mora. Krvavé fľaky však na bielom vápenci nikdy nezostali dlhšie, než pár dní. Prudké lejaky spolu so slaným vetrom ich spoľahlivo odstránili a takmer kolmé skalné steny boli opäť panensky biele a čisté.

„Kto ťa zabije?“ spýtal sa Marko a v duchu si nadával, že sa nechal nahovoriť, aby Danu sprevádzal na útesy, ktoré sú v svetle poludňajšieho slnka prírodnou atrakciou pre turistov, ale isto nie sú najlepším miestom na rozjímanie o smrti pre unavenú ženu, čo kombinuje antidepresíva s vínom.

 „Ktože by ťa zabíjal?!“ zduplikoval Marko, keď mu Dana hneď neodpovedala a mlčky uprene hľadela do hlbiny pod sebou. Po chvíli odvetila:

„Tvoj kamarát. Tvoj veľmi dobrý kamarát a občasný, či teraz vlastne už iba bývalý následník v návštevách môjho lona, môj muž Bohuš. Ten ma chce zniesť zo sveta. Viem to už dosť dlho. Ale ja mu to neuľahčím,“ otočila hlavu k Markovi, smutne sa naňho usmiala a podala mu ruku, aby jej pomohol preliezť cez drevené zábradlie, čo oddeľovalo turistickú vyhliadku od okraja útesu.

Marko jej s tichým výdychom úľavy nastavil rameno a keď sa k nemu privinula, neodtiahol sa. Chvíľu ju držal v náručí a cítil, ako sa jej napäté telo postupne uvoľnilo. Poznal to z nespočetných objatí, ktoré ich kedysi spájali. Ale to bola dávna minulosť a Marko na ňu už celé roky ani nepomyslel. Keď sa Dana nešikovne pokúsila objatie doplniť bozkom, Marko sa jemne vymanil, pozrel sa jej do očí a sucho vyhlásil:

„Netrep hlúposti! Nikto ťa nechce zabiť a Bohuš ťa ľúbi.“

Dana sa chrapľavo zasmiala, no zaznelo to ako zabrechanie psa s bronchitídou, lebo jej krátke zasmiatie prešlo do záchvatu fajčiarskeho kašľa. Keď ju kašeľ prešiel, utrela si zápästiami slzy, pokrivene sa pousmiala a tvrdo vyhlásila:

„Bohuš už ľúbi iba seba a svoje peniaze. Usúdil, že ja mu prekážam v tom, aby si ich mohol bezbreho užívať so svojimi milenkami a rôznymi parťákmi. Preto ma musí odstrániť.“

„To si len namýšľaš,“ miernil ju Marko, ale neskrýval prekvapenie. Dana pokrútila hlavou:

 „Nič si nenamýšľam. Je to tak. Oznámila som mu už dávnejšie, že sa s ním rozvediem, ale budem chcieť polovicu majetku. Väčšinu z neho sme získali počas nášho spolužitia, teda ak sa to trápenie v zlatej klietke vôbec dá nazývať spolužitím. Bohuš ma najprv nebral vážne, ale keď som to zopakovala, nahnevane mi odpovedal, že on rozvod nepripustí a mám si pokojne užívať život manželky bohatého muža. Vraj mi aj zoženie správneho milenca, ak budem chcieť…“

„Nuž, Danka, toto je ťažká téma na debatu pod takýmto horúcim slnkom. Mali by sme sa pobrať späť na loď, iste nás už čakajú. Dáme si ľahký obed a potom aj siestu, aby sme večer zvládli tú veľkú fiestu,“ pripomenul Marko ďalší program a držiac Danu za ruku, pobral sa z útesov dole do zátoky, kde kotvila jachta s ostatnými členmi posádky.

(pokračovanie)