Román na pokračovanie – Osamelosť v pároch (2. časť)

Román na pokračovanie – Osamelosť v pároch (2. časť)

V rubrike Čítanie na pokračovanie ponúkame priaznivcom nášho portálu Národné Noviny ukážky z najnovšej pripravovanej knihy Romana Kaliského-Hronského. Žánrovo ide o román s názvom Osamelosť v pároch a je to piata kniha autora, ktorý je známy aj ako novinár a publicista.

V najkrajšej zátoke ostrova Dugi otok v prírodnom parku Telaščica kotvili lode s výletníkmi z blízkych i vzdialenejších miest pevniny.

Na desaťmetrovej jachte s botanickým názvom Lavanda, teda Levanduľa, spolumajiteľ i kapitán v jednej osobe, Markov kamarát a Danin manžel Bohuš práve dokončoval prípravy obeda. Pomáhal mu zanietený amatérsky kuchár Robo. Ten sa spolu s Bohušom a občas aj s Markom rád podieľal nielen na prípravách kulinárskych špecialít, ale aj na riadení a prevádzke lode. Ako scenárista a režisér viacerých dokumentárnych filmov o plavbe suchozemcov po rôznych moriach mal vždy veľkú radosť z toho, keď mohol nielen kormidlovať loď Lavanda, ale aj riadiť činnosť posádky, ktorú ako správny režisér považoval za svoj štáb. V podstate to aj sedelo, hoci niektorí členovia posádky sa za súčasť Robovho filmárskeho štábu považovať nemienili, len mu to radšej otvorene nepovedali. Nech je na lodi pokoj.

Marko s Danou prešli z móla na palubu a vďačne sa usmiali, keď im Robo bez rečí a s náznakom prísneho pohľadu nekompromisne vtisol do rúk poháre s chladnými nápojmi.

„Živeli!“ zavelil Robo a Bohuš, ukrytý v chládku nad grilom s rozvoniavajúcimi rybami sa pridal: „Na zdravie, stratení turisti!“ Bol v tom náznak ironického úškrnu, ale nie zlomyseľnosti. Bohuš už dávnejšie palubu lode počas výletov neopúšťal, pokiaľ vyslovene nemusel napríklad pre doplnenie zásob potravín, vody, paliva, alebo kvôli administratívnym záležitostiam v prístavoch kvôli kotveniu. Tvrdil, že námorník ako on, teda kapitán, loď musí strážiť v každej chvíli. Napokon, všetky atrakcie, ktoré boli na pevnej zemi, dôkladne poznal už od tých čias, keď si pri mori kúpili s Danou dom, ale ešte nemali vlastnú jachtu a rôzne plavidlá si iba prenajímali.

„Netrep hlúposti, Bohuš! Ty vieš, že my nie sme turisti a už vôbec nie stratení. So mnou sa tu ešte nikto nestratil a ja sa stratím iba vtedy, keď to sám budem chcieť. A to ma už veru nikto nikdy nenájde,“ zakontroval Marko. Zasmiali sa všetci, aj tí, čo práve vychádzali z podpalubia a počuli Markove slová.

Najprv si zobrali od Roba pripravené poháre s nápojmi a postupne si prišli s Markom a Danou štrngnúť. Prvá bola Tina, produkčná Robovho filmárskeho štábu. Vlepila Markovi veľkú pusu na pery, aby nikto nepochyboval, že ona a Marko spolu spávajú. Pridal sa aj, lenže už bez bozku, David, pasovaný za plavčíka, keďže s plavbou na jachte mal minimálne skúsenosti. Napokon sa pohára ako posledná chytila aj Erika, na ktorej bolo podľa otrávenej tváre vidieť, že by práve bola radšej niekde inde.

„Tak ako vám chutí aperitív?“ spýtal sa kapitán Bohuš, keď sa pridal k členom posádky, ktorí si pripíjali zlatistým mokom z orosených pohárov.

„Bez ľadu by sa to nedalo piť,“ vyhlásila Erika.

„No dovoľ, je to môj obľúbený domáci prošek, lepší nezoženieš,“ urazil sa iba naoko Bohuš a obrátil sa na Marka, aby potvrdil jeho slová. Ten len pokrčil ramenami, ale Robo sa chytil a zdvihol pohár priamo Erike pred oči.

„Vidíš, ako sa v ňom trbliece slnko? Čistá príroda, nijaká veľkovýroba a už vôbec nie chémia.“

„Je to len obyčajné dezertné víno, sladké a ťažké. Bolí ma hlava aj bez neho,“ zašomrala Erika a odložila pohár. „Idem si ľahnúť, prepáčte, nemôžem ani jesť v tejto horúčave,“ uzavrela a zišla do podpalubia. Rozpačité ticho prerušil Bohuš diskrétne tlmenou otázkou:

„Nemohol by ju niekto pretiahnuť? Pomohlo by nám to všetkým.“ Pozrel sa s nádejou na Davida, ktorý bol vlastne jediný, čo by mohol prijať sexuálnu misiu, keďže režisér Robo bral Eriku ako zamestnankyňu a s tými nespával, no a Bohuš aj Marko mali svoje partnerky priamo na lodi. David však odmietavo zavrtel hlavou:

„Na mňa sa nepozeraj. Už som to skúšal, ale odmietla ma dosť surovo. Buď má bolestivý menzes, alebo je už v prechode a riadne jej z toho hrabe. Neviem to presne posúdiť, ale už ma to ani nezaujíma…“

„Opatrne, mladý muž, my všetky sme tu vo veku, kedy už môžeme byť v prechode,“ zareagovala Dana. Na to sa rýchlo ohradila Tina:

„Hovor za seba. Mňa sa to ešte netýka, však, Marko?!“ zazubila sa na milenca. Ten zdvihol obočie, pokrčil ramenami a vyzval Roba:

„Poďme zjesť tie ryby, čo ste s Bohušom ugrilovali.“ Robo prikývol a spolu so zachmúreným Bohušom sa pobral servírovať obed.

(Pokračovanie)