Slováci na olympijskom hokejovom turnaji: žiadna sláva, ale ani žiaden popol na hlavu

Slováci na olympijskom hokejovom turnaji: žiadna sláva, ale ani žiaden popol na hlavu

Slovenská hokejová reprezentácia veľa vody na olympijskom turnaji v Pjongčangu nenamútila. Presne ako v Soči pred štyrmi rokmi sa nedostala ani do štvrťfinále a skončila na rovnakom 11. mieste. Niektorí odborníci, média a komentátori na sociálnych sieťach už „pochovávajú“ slovenský hokej. Netreba to preháňať.

Veľmi stručne hodnotiac výsledky olympijského turnaja, mali by sme sa venovať vlastne iba trom mužstvám: Rusom, Nemcom a Slovákom. Prečo? Pretože práve tieto mužstva dosiahli určité výsledky, o ktorých sa treba zmieniť. Ostatné mužstva obsadili miesta presne podľa papierových predpokladov – čo tu komentovať? Posúďte si sami: 1. Olympijskí športovci z Ruska, 2. Nemecko, 3. Kanada, 4. Česko, 5. Švédsko, 6. Fínsko, 7. USA, 8. Nórsko, 9. Slovinsko, 10. Švajčiarsko, 11. SLOVENSKO, 12. Kórea.

Takmer všetky mužstvá (okrem troch vyše spomínaných) zahrali svoj štandard – čo dodať? Bohužiaľ, výkon našej reprezentácie nebol štandardný – a to takmer vo všetkých zápasoch. Zverenci Craiga Ramsaya a Miroslava Šatana prekvapili celý hokejový svet po víťazstve nad Olympijskými športovcami z Ruska (3:2). Média to označili za senzáciou a fanúšikovia, po dlhšej prestávke, začali snívať „majstrovský sen“.

Postačil však realistický pohľad na veci. Rusi odohrali priemerný zápas. V žiadnom prípade nepodcenili Slovákov – to nie. Ale jednoducho nedokázali zapnúť na plné obrátky. Veď o nič nešlo: zo skupiny nevypadával nik a Rusi sa neponáhľali ukazovať všetky svoje esá.

Potom nasledovali dve smoliarske prehry s USA (1:2) a Slovinskom (2:3) – so súpermi, ktorých aj tento náš mladý tím mohol a mal poraziť. Naši hráči sa však dopustili viacerých školáckych chýb, nechávali sa vylučovať, nedokázali donútiť súpera, aby hral podľa našich „nôt“. Jednoducho kvalita tohto tímu bola iba priemerná, urobil čo mohol, ale nie viac. Zázrak sa nekonal ani v „opakovanom“ stretnutí proti Američanom. Lúčili sa s olympiádou.

Po turnaji sa na hokejistov a trénerov spustila lavína kritiky. Väčšinou zbytočnej. Hanbu si naši chlapci neurobili, ale priznajme si, že musel by sa stať zázrak, aby dosiahli lepšie umiestnenie. Možno trochu viac snahy, trochu menej chýb a nemuseli skončiť v skupine ako poslední, mohli zabojovať vo štvrťfinále, ale veľmi vysoko by sa sotva dostali.

Teraz sa niektorí priaznivci hokeja obávajú, že naši hokejisti budú mať obrovské problémy, aby sa vôbec dostali na budúce olympijské hry. Hrozia im ťažké kvalifikačné boje so silnými súpermi, ktorých slovenská reprezentácia v tomto súčasnom stave nemusí zdolať. Zbytočná panika nepomôže, ale profesionálna, plodná, tvorivá práca – áno. Máme štyri roky na to, aby sa podarilo vychovať podobnú „zlatú generáciu“ hokejistov, akú sme tu už mali. Máme talentovaných hráčov doma, v európskych ligách, veľa našich chlapcov pôsobí v nižších kanadsko-amerických súťažiach, ale o štyri roky to budú skúsenejší hokejisti. Treba iba „poskladať“ dobré mužstvo a pomôcť chlapcom, aby uverili vo vlastné sily. Žiadna tragédia: treba zabudnúť na neúspech a pokračovať v tvrdej drine.

Teraz o ďalších dvoch mužstvách. O nemeckej reprezentácii sa dá hovoriť iba v superlatívoch. Nemci predviedli mimoriadne disciplinovanú hru, odmakali všetky herné momenty, hrali svižne, s  obrovským elánom a dokázali poraziť Švédov i Kanaďanov. Iba minútka im chýbala, aby porazili aj Rusov. V tom je tajomstvo úspechu: s takýmto nadšením a nebojácnosťou by mali hrať aj Slováci – a potom zasa azda začneme snívať náš „majstrovský sen“.

Rusi sú Rusi. Aj v oklieštenej zostave, v nervóznej atmosfére kvôli sankciám a „hone na bosorky“ predsa sa dokázali zmobilizovať a zvíťaziť. Neroztriasli sa im kolená po prvej prehre so Slovenskom, predviedli klasickú technickú a útočnú hru „červenej mašiny“, bezproblémovo zdolali Slovincov (8:2), Američanov (4:0) a Nórov (6:1). V semifinále nedali ani najmenšiu šancu Čechom (3:0) a v úžasne napínavom finále porazili v predĺžení Nemcov (4:3).

Práve v závere finálového zápasu ukázali svoju vôľu, charakter a dokázali v poslednej minúte v oslabení (!) vyrovnať, keď sa už mnohým zdalo, že je koniec. V predĺžení to už bola exhibícia technicky a rýchlostne lepších Rusov, ktorí nepripustili ani najmenšiu chybičku a nepustili húževnatých Nemcov k slovu. Svoj triumf dosiahli pohotovou strelou mladučkého Kaprizova a po dlhých 26. rokoch sa zasa tešili zo zlatých olympijských medailí. Hráči „zbornej” vybojovali celkovo deviaty olympijský titul, sedem získali ešte za čias ZSSR.

V ich zostave žiarili nestarnúci veteráni: Kovaľčuk, Dacjuk, Mozjakin, Grigorenko, Širokov, ale aj mladé talenty Jakovlev, Kalinin, Gusev, Kaprizov, Barabanov. Kablukov. A zasa – Rusi sú Rusi: hráči po víťaznom finále spolu s preplnenými tribúnami, aj napriek prísnemu zákazu Medzinárodného olympijského výboru, na plné hrdlo spievali svoju národnú hymnu a „prekričali“ olympijskú hymnu.

MOV sa rozhodol, že nepotrestá ruských hokejistov: „Chápeme, že sa to stalo v súvislosti s emóciami po získaní zlatých medailí za mimoriadnych okolností,“ uvádza sa v tlačovej správe MOV. Nesypme si popol na hlavu, nepochovávajme našu reprezentáciu, radšej pracujme:  práve emócie, snaha a vôľa v štýlu „červenej mašiny“ a húževnatých Nemcov musia pomôcť našej reprezentácie, aby celé Slovensko zasa si začalo snívať svoj „majstrovský sen“.

(pal)

Foto: https://www.livesport.ru/photo/pyeongchang-2018/2018/02/14/hockey_slovakia_russia/#3