Tu ešte stále žije národ slovenský, a iste aj žiť bude!

Tu ešte stále žije národ slovenský, a iste aj žiť bude!

Napriek všetkému, sme tu. My, Slováci, ktorí sa musíme a vieme pozerať do zrkadla dejín.  Vlastných, aj iných. Bolo to zväčša bolestné, pretrpieť cudzie záujmy, ktoré sme nemohli ovplyvniť. Dnes by sme vari najviac mali ovplyvňovať osud vlastného územia, ktoré má hrdý názov Slovenská republika. Máme však  skutočne priamy vplyv na to, ako sa náš vlastný štát po štvrťstoročí svojej aktuálnej existencie správa k svojim občanom? Ako sa štátna moc správa voči republike, ktorú má spravovať? Máme tu skutočnú domovinu, smieme a máme aj prečo byť hrdí na svoju vlasť?

Smieme, ba musíme byť vlastencami, nielen práve teraz, ale vždy. Aj v kritických chvíľach, obdobiach, časoch a dobách.  Veď sme nielen obyvatelia územia, musíme byť  aj majitelia a správcovia vlastného štátu – toho sa v mene našich predkov a potomkov nesmieme vzdať. Nenamýšľajme si, že táto podoba našej štátnosti je čímkoľvek alebo kýmkoľvek zaručená.

História je vraj matkou múdrosti, tak nezabúdajme na to, ako kedysi niektorí naši dávni nehodní predkovia vlastný štátny útvar stratili. Iba kvôli osobným dočasným záujmom, lebo nedokázali držať spolu. Dejiny sa vraj opakujú – nie v kruhu, ale v elipse. Pozrime sa na to s primeranou pietou, no  bez romantických predstáv, priamo aj tvrdo, s vedomosťami o tom, aké to bolo smutné.

Dlhodobo  bolestne krívajúci, ale často aj odbojne – napokon sme pretrvali, no najmä sme si vybojovali, ba asi skôr vyvzdorovali svoju vlastnú existenciu.

Nebolo to ľahké.  Vidíme v tom  dávnom zrkadle chudobu, krv, poníženie, krutosť  aj sebaľútosť. Občas chvíľkové  buričstvo, zbíjanie, vzbury. Ale i vzopätie intelektu jednotlivcov, neskôr aj celých skupín múdrych ľudí. Zámerne tu nikoho nechcem menovať , lebo netreba. Ich mená sú v knihách, ktoré by sme mali čítať. Čítame ich?!

Ako pracuje pre našu vlasť naša kolektívna (spoločenská) pamäť? Veď naše deti a vnúčatá netušia nič  napríklad o tohtoročnom aktuálnom „fenoméne osmičkových výročí“. Kto ich má o tom niečo naučiť?

Ak tento štát chce mať parlamentom, vládou, prezidentom, súdmi zaručenú moc a právo na svoju existenciu, musí sa voči vlastným občanom správať  múdro správcovsky, a vari aj priateľsky. Nemá byť slabý, ale ani diktujúci, nemá byť viditeľný, no ani neviditeľný, nesmie nám liezť do súkromia, ale má naše súkromie chrániť…

Občan  tohto  štátu musí mať a má ústavou zaručené právo na vlastný názor.  Jasne a slušne vyjadrený  nielen v demokratických voľbách, ale aj v referendách, ktoré sú najsilnejším nástrojom priamej demokracie – to zatiaľ nemáme. Presunuli by sme ľudí z námestí a ulíc k referendám aj cez komunálny systém. Inde to funguje.

Bez dozoru Veľkého brata, bez odpočúvania, bez šikanovania byrokraciou, bez nadnárodných dozorných psovodov, bez mafie v súdnictve, bez kooperácie s čudnými  policajnými orgánmi, bez podprahových riadení komunikácií,  atď…, ale najmä bez straty (seba)dôvery vo vlastnú občiansku moc.

Lenže – bez skutočne zdravého národného aj občianskeho sebavedomia, bez viery vo vlastné sily to tu nikdy  nezmeníme na nič lepšie…

 Ale –  pokiaľ naozaj chceme, dokážeme to zmeniť! My všetci, teraz aj zajtra, lebo sme tu doma, je to naša domovina, naša vlasť.

Máme na to, Slováci, nebojme sa!

S úctou Roman Kaliský-Hronský, šéfredaktor portálu Národné Noviny

Foto zdroj: pixabay.com