Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny – služba klientom či „zbavovanie sa“ občanov?

Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny – služba klientom či „zbavovanie sa“ občanov?

Neraz bolo počuť z úst súčasného „richtára“ práce, sociálnych vecí a rodiny, ministra Jána Richtera, že dlhodobo nezamestnaní „strácajú pracovné návyky“ a preto si nemôžu nájsť zamestnanie. Teda to nie je chyba štátu. Čo to znamená? Toto nikdy nevysvetlil. Každý si predstavuje niečo celkom iné. Niekto, že nezamestnaní nie sú schopní ráno vstať a na danú hodinu sa dostaviť do práce. Iní, že „vypadnú“ zo svojej profesie a nastáva u nich úpadok dovtedy získaných vedomostí či zručností. Ďalší zase vidia v tejto strate povaľačstvo, akoby dotyční ľudia iba vylihovali či nebodaj vysedávali niekde v pohostinstvách.

O strate komunikačných schopností, strese, depresiách a pocite neužitočnosti, trápení či ničotnosti, ktoré môžu nezamestnaní zažívať, nikto nehovorí. A už vôbec nie o strachu z budúcnosti a pocitu krivdy – načo som študoval? Načo som robil len to najlepšie v predchádzajúcej práci, ak to neocenia? Ak iba ten, čo má „niekoho za zadkom“, sa o prácu báť nemusí?

Pani Janka hovorí: „Môj syn vyštudoval s červeným diplomom. Neustále ho chválili. Už takmer dva roky sa nemôže zamestnať. Najskôr hľadal vo svojom odbore – strojárstvo. Človek by si myslel, že v tejto krajine, kde je vraj automobilový pretlak, prácu nájde rýchlo, najmä s takými študijnými výsledkami. Nepoznám nikoho, nemám kontakty, aby som sa za neho prihovorila. Myslela som si  a hlavne môj syn, že ak tvrdo drel počas výšky, zamestnávateľ to ocení. Jeho spolužiaci mali prácu doslova nachystanú cez otcov, známych svojich príbuzných, a to dosahovali podstatne horšie výsledky, niektorí robili skúšky aj na tretí raz. Syn upadol do dezilúzie. Keď prehltol túto horkú skutočnosť, pokúšal sa nájsť aj nižšie kvalifikovanú prácu, nebojí sa ani manuálnej. Odpoveď od potenciálnych zamestnávateľov? Vraj má príliš vysokú kvalifikáciu, než potrebujú. To tu už naozaj funguje všetko len na báze rodinkárstva?“

„Počas materskej mi vypršala zmluva na dobu určitú, teda zanikla. Miesto obsadili iným pedagógom a ja som sa po skončení materskej zamestnala v inej škole. Na dobu určitú. Takto sa zamestnávam na dobu určitú už piatykrát.  Vždy tŕpnem, či sa mi podarí nájsť v mojej aprobácii – jazyky!-  voľné miesto,“ vraví Renáta (37 rokov) a pokračuje:  Zatiaľ som mala šťastie, ale poznám veľa učiteľov, ktorí sú nezamestnaní a robia nízkokvalifikované práce. Je to nespravodlivé.

V školstve pritom robí veľa inžinierov a ľudí iných profesií či učiteľov iných aprobácií, ktorí učia predmety, ktoré neštudovali.   Nahromadili sa v čase, kedy školám chýbali pedagógovia – prevažne jazykári alebo matematikári či fyzikári. Preto mohli prijať kohokoľvek. Tak tí, čo si nemohli nájsť prácu vo svojom odbore, išli učiť, čím vzali miesta vyštudovaným učiteľom. Počas práce si urobili pedagogické minimum. Vedia, že ich šance zamestnať sa v tom, čo kedysi pred rokmi robili, nie sú, tak zostávajú v školách – vystihli dobu, kedy im školy v snahe udržať si ich dali zmluvy na dobu neurčitú.

Pripomeňme, že niektoré pedagogické fakulty doslova chrlia nových učiteľov, mladších skôr zamestnajú. Uprednostnení sú v školstve tí, ktorých rodinní príslušníci majú kontakty na niekoho z VÚC, mesta alebo obce či priamo v určitej škole. Poznám to z osobnej skúsenosti. K tomuto stavu prispieva aj to, že mnohé školy sa zrušili a v regiónoch je počet miest obmedzený. Na niektoré voľné miesto po dôchodkyni čaká aj 15 až 30 učiteľov s rovnakou aprobáciou ako odchádzajúci pedagóg. Čo majú títo vysokoškolsky vzdelaní ľudia robiť? Kde sa majú zamestnať?“

(kat)

Foto zdroj: https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/8132974/na-urad-prace-treba-prist-osobne-dvakrat.html