Vladimír FERKO: Zákon smotany  –  15. časť

Vladimír FERKO: Zákon smotany – 15. časť

Autor: Vladimír Ferko
Zakon smotany

Motto: “Zákonite ako na mlieku vzniká smotana, v ľudskej spoločnosti vzniká spoločenská smotánka. Ich spoločný znak – plesnivieť začínajú vždy zvrchu…” (Vladimír Ferko)

Po celé stáročia je v radoch šľachty zreteľný diferenciačný proces, zjavne každá spoločenská vrstva, stav či trieda má naďalej tendenciu štrukturovať sa, spomedzi rovných sa vždy vyčleňujú – rovnejší, či prví medzi rovnými. V ruskom komunizme či v nemeckom nacizme hierarchicky najvyššie stáli členovia strany s najnižším číslom partajnej legitimácie. Recidívy týchto kritérií sme historicky nedávno zaznamenali v tzv. disidentskom hnutí a pri vzniku politických strán…

Spomínam si z tých čias na vzrušujúcu správu, že pri Podbanskom našli také mohutné jelenie zhody, že sa nad nimi poľovníkom zatajil dych. Parožie asi takej triedy, ako nosil legendárny jeleň pod Poľanou, ktorého zastrelil neznámy strelec v čase Slovenského národného povstania. Ivan Teren o ňom dokonca napísal knihu Trofej neznámeho strelca. Po nájdení zhodov na Podbanskom vysokopostavení nimródi priam žeravili telefónne linky, každý prebíjal tromfom, aký mal poruke – paráda – vtedy neznámy strelec a známy jeleň, po rokoch naopak. Hotový námet na dobovú poľovnícku burlesku.

Poľovnícka rabovačka z posledných rokov reálneho socializmu, na ktorej sa zúčastňovali aj neplnoletí papalášski chlapci, má príznačnú pointu. Ministerská revízia ukázala, že mnohí “poľovníci”, napospol vysokopostavení muži s grófskymi príjmami a prebendami, odchádzali z poľovníckeho zámku v Topoľčiankach a z množstva poľovníckych chát i zariadení po celom Slovensku bez zaplatenia aj toho minimálneho poplatku, za nejedného museli škodu zaplatiť vedúci lesných správ… Ani jeden z papalášov nežaloval Mariána Sklenku za hodnotiacu, verejne publikovanú vetu „… sú to, len obyčajní všiváci!“

V sedemdesiatych rokoch, keď sebavedomie červenej šľachty kulminovalo, vydala strana a vláda podivuhodné, priam bizarné vyhlásenie, čosi ako zmätený sebaokiadzajúci manifest, duchom a cieľom vzdialene pripomínajúci kráľovský majestát, akoby akurát oni boli nejakou prozreteľnosťou vyvolení vládnuť ľudu a akoby život pod ich vládou bol najväčším šťastím a zlatým vekom človeka na svete. Až tak ďaleko sa strana a vláda vzdialila od skutočného života, v ktorom sa naďalej šírilo zlodejstvo, korupcia, bezprávie, mafiánstvo, keď sa zločinne šafárilo s národným imaním, talentami i časom na úkor budúcnosti.

Starých, zväčša obmedzených „načalnikov“, ako bol Oskár Jeleň, Pavol David, Karol Bacílek, vystriedali svorky Pirošíkov, Uhnákov, Mišejeov, Kováčov, Kuzmanov, Murinov, Cvikov, Gorušov, Martonov, Biľakov, Pezlárov, ktorí sa napospol obklopovali čoraz hlúpejšími polovzdelanými a bezcharakternými kariéristami. Svoju spoločenskú nadradenosť vnímali už ako nemennú a úmerne k tomu sa (až na malé výnimky) aj správali. Zmenili svoju fyziognómiu i svoju identitu, pre svoj parazitný spôsob života si vytvárali príslušnú „ideológiu”, zreteľnú zo slov ministra Gogu, ktoré povedal v Prahe, keď sa spisovateľ Ján Papp stal svedkom, ako do ministrovej “šestotrinástky” nakladali pozornosti: – Nemysli si, súdruh, že sú to úplatky. To nie sú úplatky, aj keď tovar nie je zaplatený. To je len doberanie za časy, keď sme mali malé platy!

 

(pokračovanie)

 

 

Foto zdroj:http://zakrasnejsivimperk.cz/?p=55740