Vladimír FERKO:  Zákon smotany  –  4. časť

Vladimír FERKO: Zákon smotany – 4. časť

Autor: Vladimír Ferko
Zakon smotany

Motto: “Zákonite ako na mlieku vzniká smotana, v ľudskej spoločnosti vzniká spoločenská smotánka. Ich spoločný znak – plesnivieť začínajú vždy zvrchu…” (Vladimír Ferko)

Po celé stáročia je v radoch šľachty zreteľný diferenciačný proces, zjavne každá spoločenská vrstva, stav či trieda má naďalej tendenciu štrukturovať sa, spomedzi rovných sa vždy vyčleňujú – rovnejší, či prví medzi rovnými. V ruskom komunizme či v nemeckom nacizme hierarchicky najvyššie stáli členovia strany s najnižším číslom partajnej legitimácie. Recidívy týchto kritérií sme historicky nedávno zaznamenali v tzv. disidentskom hnutí a pri vzniku politických strán…

 

Česko-slovenská demokracia postavila síce na piedestál rovnosť všetkých občanov pred zákonom, ale zároveň nám zinscenovala po prvý raz samu podstatu demokracie, či už len ilúziu demokracie – v ktorej má človek presne toľko demokratických slobôd, koľko má peňazí.

Gróf Juraj Forgáč definitívne zatvára červený salónik v kaštieli v Jelenci, kde roky obetoval na Venušiných oltároch, barónka Feketeová z Košút završuje výstrednosti svojej triedy už celkom nevinnou cestou na bicykli do Ríma, aj po strednom i východnom Slovensku sa grófi a baróni stávajú skôr čudákmi a súcit vzbudzujúcimi postavičkami, často komickými, odchod z historickej scény nebýva triumfálny…

Po prvej svetovej vojne sa spomedzi politikov, dravých kapitalistov, ale i hochštaplerov rôznych kalibrov rýchlo formuje nová masarykovská vedúca vrstva,  každá spoločnosť potrebuje riadiaca elitu!  Bez predsudkov využije všetky zmeny vo svoj prospech, vrátane pozemkovej reformy, bez začervenania použije miliónové pohľadávky drotárov v Rusku na svojrázne vyrovnanie účtu so Sovietskym zväzom. Mnohé aféry z čias Česko-slovenskej republiky sú. presvedčivou ilustráciou, ako rýchlo, a výdatne hrabú k sebe hrable novo sa formujúcej spoločenskej smotánky, ako mizivo málo je medzi nimi ľudí čestných a nezištných.

Virvar druhej svetovej vojny a jej dôsledky rozrušia aj túto vrstvu – biblia je opäť aktuálna, prví zas budú (na chvíľu) poslednými. Prichádza doba, ktorá si do emblému vpisuje rovnosť a sociológii prihráva famóznu šancu, priam ako v retorte môže od prvopočiatku sledovať, ako sa z pôvodne amorfnej masy začne vyčleňovať nová trieda. Kondenzačným jadrom je nepochybne strana (a oveľa viac ako strana jej aparát), ideový prapočiatok jej nadradenosti trčí z citátu J.V. Stalina – komunisti sú ľudia zvláštneho razenia. Stará túžba po výlučnosti, či priam biblickej vyvolenosti opäť ožila. Nietzscheho nadčlovek zažije svoju červenú renesanciu.

Historicky veľkolepý pokus o nápravu ľudstva a svetového poriadku strháva masu úprimných stúpencov a prívržencov, príhodná chvíľa po skončení II. svetovej vojny impozantne zmnožuje politický kredit socializmu alebo toho, čo sa zaň vydáva. Historická analógia s kresťanstvom a cirkvou je celkom na mieste, aj vtedy, keď sa “socializmu ” nevie poučiť z histórie a vyhnúť sa krvavým, tragickým omylom. Ľud postupne vytriezvie z prvého ošiaľu, ktorý sa nepochybne spájal s ukončením strastiplnej vojny. Je dosť dôkazov o tom, ako vnímavo neskôr registroval nebývalý rast moci okresných, krajských a ústredných tajomníkov, rast ich bobtnajúceho aparátu – delenie na kasty sa už začalo. Teoreticky presvedčivo tento proces ako prvolezec zobrazil Milovan Djilas, niekdajší spolubojovník maršala Josipa Broza Tita v knihe s názvom Nová trieda.

Foto zdroj:http://www.teraz.sk/slovensko/sr-historia-edvard-benes-prezident-narod/85959-clanok.html

(Pokračovanie, 5.časť, v piatok 7. 4.)