Vladimír FERKO: Zákon smotany – 6. časť

Vladimír FERKO: Zákon smotany – 6. časť

Autor: Vladimír Ferko
Zakon smotany

Motto: “Zákonite ako na mlieku vzniká smotana, v ľudskej spoločnosti vzniká spoločenská smotánka. Ich spoločný znak – plesnivieť začínajú vždy zvrchu…” (Vladimír Ferko)

Po celé stáročia je v radoch šľachty zreteľný diferenciačný proces, zjavne každá spoločenská vrstva, stav či trieda má naďalej tendenciu štrukturovať sa, spomedzi rovných sa vždy vyčleňujú – rovnejší, či prví medzi rovnými. V ruskom komunizme či v nemeckom nacizme hierarchicky najvyššie stáli členovia strany s najnižším číslom partajnej legitimácie. Recidívy týchto kritérií sme historicky nedávno zaznamenali v tzv. disidentskom hnutí a pri vzniku politických strán…

Príslušní projektanti a ich miništranti zrejme tušili, že slúžia čomusi, čo je v príkrom rozpore s ideami rovnosti, a preto svoju činnosť, či jej viditeľné objekty a podujatia skrývali, alebo sa aspoň snažili ich skryť. Ani jedna tzv. diplomatická predajňa (kamuflážny názov) nesídlila dakde na námestí, či frekventovanom mieste, vždy bola strčená v nejakom kúte nenápadného dvora, certifikát oprávňujúci k nákupu v nej bol istý čas rozčleňovacím dokumentom, ktorý delil novodobú šľachtu na nižšiu a vyššiu. Príslušníkov vyššej nebolo v predajniach vídať.

Zásobovanie obstarávali šoféri, novodobí otroci, o to ochotnejší, lebo omrvinky z veľkej hostiny sa dostávali aj im. Ostatne, šoféri iba nahradili niekdajších grófskych kočišov; boli nielen šoférmi, ale aj osobnými poskokmi, strážcami, legálne vybavenými strelnou zbraňou, pestúnmi, donášačmi, vybavovačmi, bezplatnými robotníkmi na chatách, zvážačmi darov k Vianociam, Veľkej noci aj iným sviatkom roka zo štátnych majetkov a družstiev či potravinárskych fabrík, likériek a vinárskych závodov.

Pred štátnym majetkom v Sládkovičove som raz pred Veľkou nocou narátal osem šeststotrinástiek (osobné limuzíny Tatra 613), v každej iba šofér, koše a demižóny. Stadiaľ papalášske šeststotrinástky mierili k hydinárňam na Žitnom ostrove. Šoféri privážali divinu, hydinu, ovocie, obilie, všetko, čo prišlo (novodobá holdovacia daň!), prvé “obetiny” z polí, úslužne otvárali dvere i dcérenkám a synáčikom novodobých potentátov.

Jeden zo šoférov z Babinského domiciátu vozieval každú nedeľu dopoludnia najneskôr do 9.15! krajskej tajomníckej paničke z Oravy do Banskej Bystrice čerstvo zarezaného (orechmi dokrmovaného) moriaka ako pravidelný desiatok oravského vazala. Iinému viťúzovi, v tom čase pražskému Slovákovi, vyrábali v Českých Budejoviciach jogurt z biologicky čistých surovín podľa špeciálneho receptu, ktorý výrobni doručil jeden z jeho početných adlátusov.

Iní poskokovia zháňali podklady, alebo aj písali knihy, ktoré boli v najlepšom prípade kolektívnym dielom, ale vychádzali pod menom jedného autora, verše istého vysokopostaveného básnika poprekladali fotografiami fauny Slovenska a tak stvorili čudesný knižný hybrid – materiálny doklad, ako hlboko sa možno nadriadenému vopchať do tej časti tela, kde chrbát stráca svoje poctivé meno.

Bolo priam zábavné pozorovať, ako sa mládežnícka nomenklatúra so zväzáckym entuziazmom zžíva so životom na výslní, ako ochotne kopíruje spôsoby svojej vrchnosti, ktorej bola učenlivou zálohou, pestovaným dorastom, ako zmenila svoje správanie, oblečenie i fyziognómiu, aby dospela, priam tak, ako jej vzory k ľahostajnej nadradenosti, ktorá sklzávala až do arogancie. Nik z nich si ani za máčny mak neuvedomoval, že režim po 68. roku už ani v náznaku nespočíval na zákone, ale na násilí, sotva kto z nich spoznal v tomto fakte stigmu jeho zániku.

Tí dávni statoční junáci ako Mišo Korpa z Michaloviec a jeho družina, ktorí spontánne zorganizovali zbierku a kultúrny program pre ranených sovietskych vojakov a neskôr rovnako spontánne založili mládežnícku organizáciu v štyridsiatom štvrtom roku, boli vychudnutí nadšenci, ktorým činorodá aktivita likvidovala každý gram nadváhy. Tváre tých novodobých už na prvý pohľad pripomínali spôsob života, boli to, až na malé výnimky, napospol tváre príliš dobre živených povaľačov. Najväčší tlčhubovia absolvovali priam raketové kariéry. Doba, ako v množivom reaktore húfne plodila rozmanité kreatúry typu Ostapa Bendera, ktoré v partajnom, zväzáckom či inom aparáte nachádzali rajský biotop. Istý východniar Juraj, priam exemplárny hlupák, svojou permanentnou horlivosťou a výrečnosťou oblafol i takého znalca ľudí, ako bol profesionálny aparátnik Gustáv Husák, jeden z mála príslušníkov partokracie, ktorý nepodľahol hrabivosti.

Od čias Ernesta Sýkoru a Milana Rázusa, extrémne dogmatického, suchopárneho, ale čestného funkcionára, krivka ľudskej i odbornej kvality funkcionárov strmo klesala (s jedinou, či dvoma výnimkami), poslední mládežnícki šéfovia boli už len politickými manekýnmi a partajnými tajtrlíkmi. Aj oni si budovali svoje rekreačné sídlo, aj oni si dali zriadiť osobitný výťah na dopravu pohostenia priamo v budove centrálneho komitétu kvôli utajeniu, aj oni prispeli k rozvoju pohodlnosti vlastného cestovania “do hnutia!” ako to nazývali vo svojom žargóne či argote.

Zatiaľ čo jeden šofér viezol šéfa v Bratislave na letisko, druhý už dávno švihal z Bratislavy, aby súdruha predsedu počkal priamo pri lietadle v Košiciach. Aj oni, kádrovníci, nie šoféri, hodnotili mládežnícku tlač najmä podľa počtu vlastných publikovaných fotografií, aj oni si dávali písať referáty a nehanebne sa podpisovali (v knihách) pod texty, ktoré nenapísali, oni vnútili denníku Smena obmedzencov ako “šéfredaktorov”, ktorí boli pre populárny denník príťažou, a nie prínosom. Napokon, ani jeden z vysokých partajných či mládežníckych a odborárskych aparátnikov nenapísal text, ktorý by sa aspoň ponášal na štúdiu o nejakom vážnom probléme, a tých problémov bolo neúrekom. Boli to jednoducho trúdi, ktorí navyše prinajlepšom len prekážali, ale boli každej lživosti do krajnosti poslušní miništranti.

Privilegované zásobovanie sa v priebehu roka končievalo rozvozom vianočných stromčekov, konkrétne strieborných jedlí a čiernych borovíc systémom DO-DO, donáška do domu. Najvyššia honorácia dostávala vyberané solitéry presne na mieru, v prípade predsedu SNR to bývala jedľa vysoká presne 485 centimetrov. Aspoň jeden fakt o priestornosti vily, ktorú, mu “našli”, vybavili, zrenovovali a ktorú napokon kúpil za zlomok jej skutočnej hodnoty…

Foto zdroj: https://komentare.sme.sk/c/7093779/stlpcek-petra-schutza-zbohom.html

(Pokračovanie…)