Vladimír FERKO: Zákon smotany  –  7. časť

Vladimír FERKO: Zákon smotany – 7. časť

Autor: Vladimír Ferko
Zakon smotany

Motto: “Zákonite ako na mlieku vzniká smotana, v ľudskej spoločnosti vzniká spoločenská smotánka. Ich spoločný znak – plesnivieť začínajú vždy zvrchu…” (Vladimír Ferko)

Po celé stáročia je v radoch šľachty zreteľný diferenciačný proces, zjavne každá spoločenská vrstva, stav či trieda má naďalej tendenciu štrukturovať sa, spomedzi rovných sa vždy vyčleňujú – rovnejší, či prví medzi rovnými. V ruskom komunizme či v nemeckom nacizme hierarchicky najvyššie stáli členovia strany s najnižším číslom partajnej legitimácie. Recidívy týchto kritérií sme historicky nedávno zaznamenali v tzv. disidentskom hnutí a pri vzniku politických strán…

Historicky vieme presne, kedy a prečo sa dávna šľachta začala sťahovať z neútulných a studených kamenných románskogotických hradov do pohodlných renesančných kaštieľov, ako pokračovala deľba bývania od čias, keď celá grófska rodina bývala v jednej palote. Tento istý proces sa, pochopiteľne v iných podmienkach, vrátil, no jeho paralela s tým niekdajším je príznačná. Aj červenej šľachte začalo byť tesno v činžiakoch, do jej pozornosti padli ponajprv vily, ktoré už boli postavené. Napríklad v Bratislave ich bolo neúrekom akurát v najexkluzívnejšej časti mesta na svahoch Karpát a hádam už len niekdajší hospodári tzv. Bieleho domu by vedeli povedať, koľko víl spartajnili. Koľko v Banskej Bystrici, Žiline, Košiciach!

Z týchto starých, parádnych bratislavských víl som poznal jednu na Timravinej ulici. Býval v nej so svokrovcami môj priateľ, lekár, fotograf a spisovateľ Pavel Breier. V istom čase začali vilu navštevovať pracovníci príslušného národného výboru. Sprvu ju len obhliadali, potom prehliadali, ba aj premeriavali a neskôr nájomníkom oznámili, že objekt „je vyhliadnutý“ pre mentálne postihnuté deti. Znelo to vierohodne, vila je v peknej záhrade. Neskôr Breierovci i dvaja študenti, podnájomníci, dostali náhradné byty. Potom sa prikročilo k nákladnej rekonštrukcii a neskôr sa do vily nasťahovali noví majitelia – Vasil Biľak a jeho zať. Niekdajšia informácia o domove pre zaostalé deti sa ukázala ako účelová lož. Podľa správy vyšetrovateľa Generálnej prokuratúry SR JUDr. Ľ. Mráza štát pri tejto transakcii prišiel o 917 541 Kčs. Dnes má vila (vhodná na ambasádu) hodnotu najmenej 25 miliónov korún. Biľak – milionár? Iba bizarný fakt?

Ani jeden z novopečených majiteľov rezidencií a haciend neprejavil veľkorysosť, ani v Prahe ani v Bratislave ju neponúkol (neprenajal) mladej Slovenskej republike, ktorá mala aj problémy s umiestením diplomatických misií. .

Vily, domy a chaty sa stali módnym záujmom partokracie. Postup bol nadmieru jednoduchý, všetko sa robilo podľa rovnakého pôdorysu. Vyhliadnutý objekt sa najprv dal zrekonštruovať a nový majiteľ ho odkúpil zvyčajne za smiešne nízku cenu, približne za takú, akú statočne kedysi zaplatil chudák Benada za nízky prízemný domec. Desiatky víl v krátkom čase zmenili majiteľa, jeden zo súdruhov “prišiel” dokonca ku kaštieľu v Lehniciach.za 80 tisíc korún a najdravší Slováci uchmatli za bagateľ historické vily mnohomiliónových hodnôt i v matičke Prahe.

Keďže víl so záhradami bolo predsa len menej ako záujemcov o ne, nejeden nomenklatúrny káder sa pustil do stavby. Opäť sa našli cesty k lacnému či zhabanému pozemku, k lacnému materiálu, pri každej väčšej stavbe sa zviezli menšie (ako napríklad pri výstavbe VSŽ v Košiciach), vedno so stavbou obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu v Bratislave vznikla tiež moderná vila vybavená všeličím, čo sa pôvodne plánovalo pre rozhlas.

Podvody a drancovanie sprevádzalo aj zariaďovanie víl. Keď si jeden z činiteľov postavil vilu pod Slavínom v Bratislave, usiloval sa do nej získať starožitný nábytok a dva bronzové lustre z Grassalkovichovho paláca (dnešné sídlo prezidenta SR). Manželke istého povereníka sa však podarilo (navždy) si stadiaľ vypožičať časť vzácnej porcelánovej súpravy s ručne maľovanými loveckými motívmi, rodina ju vydáva za dedičstvo po predkoch.

Výstavbe nových víl nechýbal stavbársky svojráz: Projekt vily (v tom čase napríklad za 750 tisíc korún) sa urobil, akoby išlo o stavbu tretinovej hodnoty. Stavebný podnik musel projekt a rozpočet dodržať. Čary a čachry, akými sa to robilo, vrchnosť nezaujímali, no v jednom prípade sa stavbyvedúci zo zúfalstva obesil, vilu súdruha ideológa predtým preklial – a jej základy sa po čase vraj začali rozpadať. Čary a čachry, už počas výstavby prichádzali faktúry – napríklad za remeselnícke práce 80 000,- korún. Investor ich, tak kázala dobová regula, neprijal. Podnik raz, dva, ba aj tri razy cenu za práce znížil, napokon vystavil dobropis, investor si vybavil pôžičku na jednopercentný úrok, hotovosť vložil do banky na šesťpercentný úrok, aby napokon na svojej vlastnej vile ešte zarobil. Bol to bežný “technologický” postup pri výstavbe papalášskych víl v sedemdesiatych rokoch.

 

 

Foto zdroj: http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/prekvapenie-honosna-vila-bilakovi-nepatrila-komu-pripadne-dom.html

(Pokračovanie…)