Známy slovenský novinár Paľo Rýpal tu chýba, odkedy je nezvestný

Známy slovenský novinár Paľo Rýpal tu chýba, odkedy je nezvestný

Nijaký šéfredaktor si nedokáže takého reportéra ani len vysnívať. Taký musí prísť, ukázať svojou prácou primeranú odvahu, odhodlanie a umenie. V médiách, v ktorých pôsobil, bol vždy považovaný za predstaviteľa reportérskeho kumštu. Vedel, že je to bolestivé, náročné a nevďačné. Bol to náš kolega, kamarát a skutočný priateľ. Raz na Silvestra pred polnocou som musel skočiť v Borinke z druhého poschodia do jeho náručia pod domom, lebo dve ženy, ktorým ako sociálne odkázaným nezištne pomáhal, hoci sám nemal občas čo do úst, nás nechtiac vymkli. Skočil som a on to udržal, hoci nás potom oboch niekoľko týždňov boleli kríže. On na tých svojich dlhodobo dobrovoľne niesol ťarchu, ktorú si naložil…

Dlho som si myslel, že keď sa Paľo v tom konci apríla 2008 programovo stratil, dokonca aj s akýmsi čudným listom na rozlúčku, tak azda vedel kam a prečo.  Napokon, už aj predtým to tak relatívne často robieval, ale nie na dlhší čas.  Bez predchádzajúceho varovania trochu zmizol, bol vždy svojský. Lenže začiatkom mája bolo už jasné, že jeho aprílový výlet je akosi neprimerane dlhý – nielen v médiách, aj na stĺpoch po mestách, všade bolo vyhlásené pátranie, no asi neskoro. Ten posledný raz (chcel by som napísať ostatný raz, čo nevyznieva až tak definitívne) odišiel kamsi za bežné hranice zvyčajných systémov. A už sa neozval, zatiaľ…

Nečakal som, že by sa len tak zrazu opäť zjavil a tváril sa, že ho na niekoľko rokov uniesli mimozemšťania. No predsa len som v sebe, podobne ako iní jeho priatelia, živil nádej, že sa zjaví a dáme si najprv kávu. Potom vari aj zo dve po papuli za to, že sa kdesi zašíval a všetkých nechal v neistote, ba až v beznádeji…

Dnes by som mu rád dal iba priateľské bozky na líca, keby sa vrátil, hoci aj bez slova vysvetlenia. Lenže po tom, čo som videl dokument v televízii, kde boli indície až príliš jasné, obávam sa, že už ho na kávu nepozvem…

Nemusím presne vedieť, čo sa stalo. Môžem si to iba predstaviť. Horšie je, že výsledok je taký, ktorý sa už nedá považovať za patovú situáciu. Paľo hral ťažkú šachovú partiu, a tú nevyhral. Proti presile sa v reálnom živote dá bojovať, no len málokedy sa dá vyhrať proti zbraniam a brachiálnej sile chrapúňov, čo s ľudskými bytosťami majú spoločný len biologický systém…

Práve také beštie v ľudskej koži sú schopné všetkého, a nie je nijakým zadosťučinením to, že zväčša aj oni končia ako bezmenné skelety kdesi v plytkých hroboch. Televízia prináša o tom sporadicky správy. Ale vina či nevina vrahmi zavraždených vrahov už nie je dôležitá. Dôležité sú nevinné obete. Televízna relácia ma zaskočila – súvislosti s Paľovým zmiznutím mi až do jej vysielania, ktoré som videl náhodne, neboli celkom jasné. Niečo sa však zrazu ukázalo v svetle, ktoré nevidno ani pod lampou. To svetlo mi prepálilo oči…

(Nikto si nechce pripúšťať tie najhoršie možné scenáre, pokiaľ je iskra nádeje – je to vždy snaha nášho podvedomia chrániť sa pred najhoršími stresmi…)

Hrozné je, že obete, ktoré v tom celom vražednom kolotoči nemali byť obeťami, sú dlhodobo stratené.  Ak polícia vie, že kdesi pri Dunajskej Strede je masový hrob, ale chodí si tam len na výlety ako na archeologické vykopávky, tak v tej polícii bolo a je niečo nezdravé…

Ak sú ešte mnohí kolegovia a priatelia Paľa Rýpala, ktorí sa verejne vyjadrili, že stále dúfajú a veria, že Paľo príde, rád by som sa k nim pridal. Ale ak nielen známy policajný odborník je skeptik, je to najhoršie, s čím treba rátať, hoci nechceme uveriť, že je to pravda. Preto kričíme: Paľo, daj vedieť! Čaká tu na Teba veľa Tvojich ľudí!

(rkh)

Foto zdroj: iIQfYcrOQe7hjodQ4rdR7g-Pa-o-R-pal